Andrej Velčko sa narodil 17. novembra 1945 v Petrovciach (súčasný okres Vranov nad Topľou). Ako 22-ročný nadšenec pre dobrú ľudovú zábavu a ľudový folklór vo svojej rodnej obci položil v roku 1967 základy súboru, ktorý nazval podľa neďalekého vrchu v Slanských horách – Oblík.
Zišla sa skupina mladých ľudí s cieľom urobiť silvestrovský program. Aby sme mali viac miesta v obecnej škole, poskladali sme lavice a v tomto priestore začal nácvik. (...) Prvou tanečnou choreografiou bol východoslovenský čardáš. Doprovodnou muzikou boli Jančárovci z Pavloviec (pri Hanušovciach nad Topľou – pozn.). Program mal veľký úspech a z peňazí za vstupné sme kúpili kroje. Mali sme jasný plán, ostávalo premeniť ho na skutočnosť.
Andrej Velčko, In: Tomková, Ľ. a kol.: Folklórny súbor Oblík – 40 rokov; 2007, s.14-15
O dva roky neskôr sa súbor z Petroviec presunul do susedných Hanušoviec nad Topľou, kde mal pre svoju prácu lepšie podmienky. Hoci – ako sa raz Andrej Velčko vyjadril v jednom televíznom dokumente – keď na to prišlo, tanec nacvičovali, kde sa len dalo: raz v petrovskej škole, inokedy v hanušovskej telocvični, ba dokonca i v prírode.
Námety čerpal najmä v rodnej obci v rozhovoroch so staršími ľuďmi, ale často chodil po blízkom i širokom okolí a tak zhromažďoval materiál pre tanec i spev.
Andrej nás často brával za nositeľmi ľudových tradícií, ako boli dedo Varga Kanonír, baba Balogová Zuzka, Ján Orečný Baláž (všetci z Petroviec - pozn.) a Ján Brehuv z Hanušoviec, od ktorých čerpal námety pre svoju činnosť v súbore.
Martin Socha, bývalý tanečník
Andrej Velčko známy svojím dobrým a otvoreným srdcom ku mladým i starým si veľmi rýchlo získaval sympatie ľudí svojou úprimnosťou a srdečnosťou.
Keďže v tom čase novovytvorený okres Vranov nad Topľou nemal v okresnom meste adekvátne folklórne teleso, folklórnemu súboru Oblík z Hanušoviec nad Topľou nič nebránilo naplno roztiahnuť svoje krídla a letieť v ústrety túženým snom. Oblík síce nebol jediným folklórnym telesom v okrese, ale mal pevné a stabilné vedenie, výborné choreografie, perfektný tanečný tím. Napríklad taký súbor Vranovčan vznikol už v roku 1968, ale v prvých rokoch svojej činnosti (1968 – 1971) sa na poste vedúceho súboru striedali až štyria vedúci. Chýbala im vtedy osobnosť ako Andrej Velčko, ktorý hneď ako sa objavil, silno zažiaril a v svetle úspechu ešte viac vynikol a plnšie sa rozvinul jeho talent, jeho kvality, jeho managerske schopnosti.
Osobne som sa s ním prvýkrát stretla v telocvični našej základnej školy niekedy v prvej polovici 70. rokov. Tiež som sa prihlásila do súboru, v ktorom chcel tancovať azda každý. Aj som sa naučila kroky šarišskej polky, aj teraz ju dokážem zatancovať. Ale to je všetko. V čase, keď už pán Velčko aktívne nepôsobil, občas prišiel k nám domov, aby nám pri určitých rodinných príležitostiach urobil fotografie. My sme totiž doma fotoaparát nemali, a on fotografoval veľmi rád. A tak môjmu otcovi ako kamarátovi v tomto rád vychádzal v ústrety. Neskôr život akosi zariadil všetko tak, že sme boli dokonca aj susedmi – bývali sme vo vedľajších bytových domoch. V lete počas sobotných večerov neraz medzi oboma našimi bytovkami sa rozhorel ohník a počas opekania klobásky či špekáčok vytiahol pán Velčko svoju heligónku a už sa do éteru šíril okrem hudby aj pekný spev. Moja dcéra si raz k nemu prisadla a on ju v priebehu krátkej chvíle naučil základy hry na heligónku. Pamätám si, akú mala radosť, keď ju zrazu „gombičky“ poslúchali a ona dokázala hneď zahrať ktorúsi ľudovú pieseň. Doma síce dennodenne sedela pri klavíri, ale ťahať heligónku, to bolo úplne iné kafé ako klavír. A veľkú radosť mal z toho aj on. Vždy sa veľmi tešil, ak videl u detí i mladých ľudí záujem o ľudovú hudbu i ľudový spev a tanec.
Roky, keď viedol Oblík Andrej Velčko, boli rokmi najväčšej slávy tohoto folklórneho súboru. Súbor vtedy získal viaceré ocenenia na festivaloch Východná, Strážnica i v Raslaviciach. Spoluprácu s nimi rozvinul Ondrej Demo zo Slovenského rozhlasu v rámci Klenotnice ľudovej hudby, Slovenská televízia Košice v roku 1972 priniesla na obrazovky film so súborom Oblík pod názvom A na našim moscičku, ktorý natáčali uprostred obce Detrik, kde v tom čase bola ešte zachovalá pôvodná ľudová architektúra.
O dva roky neskôr uviedla Československá televízia Bratislava ďalší dokument, a to Deti spod Oblíka, ktorému som už svojho času venovala celý článok. V roku 1975 bratislavská televízia opätovne natočila dva programy so súbormi Oblík a Topľan, a to pod názvom Detský rok. Súbor Topľan bol druhým folklórnym telesom, ktorý Andrej Velčko založil. Tvorili ho školopovinné deti a boli dorastom pre súbor Oblík. Najmä v radoch tanečníkov dochádzalo totiž k častým zmenám, lebo mládenci po ukončení strednej školy odchádzali na základnú vojenskú službu.
Tomu všetkému však predchádzala veľká popularita, ktorú získal súbor Oblík, jeho vedúci Andrej Velčko alias ľudový rozprávač Onda spot Obľika a najmladší tanečníci súboru Jožko Horvát a Marienka Sabová v rámci veľkej televíznej súťaže V znamení trojky. Staršej generácii netreba vysvetľovať a mladí asi ťažko pochopia, čo znamenala popularita v čase, keď boli iba dva televízne programy a jedna rozhlasová stanica. Keď televízia vyšla na obrazovky s celoslovenským projektom, v ktorom súťažili všetky okresy na Slovensku, vtedy ešte nikto netušil, že srdcia televíznych divákov si naplno získajú členovia súboru Oblík, ktorí reprezentovali okres Vranov nad Topľou. Vďaka diváckym hlasom sa dostali do veľkého finále a napokon obsadili 1. miesto.
Priateľstvá, ktoré vznikali medzi členmi súboru a ich priaznivcami, vyústili raz do tejto podoby:
Zdeno Palečka prijal pozvanie na našu svadbu, a tak sme sa spoločne s Andrejom Velčkom, jeho manželkou a členmi súboru na vyzdobených vozoch ťahaných konskými záprahmi pobrali z Hanušoviec za nevestou do Bystrého, kde zažili neopakovateľnú atmosféru pravej šarišsko-zemplínskej svadby.
Martin Socha, vtedajší tanečník súboru Oblík
Andrej Velčko sa môže pochváliť ešte minimálne dvomi veľkými úspechmi. Bol to on, kto objavil v teréne Šarišskú polku, priniesol ju na pódiá, aj do Východnej, kde všetkým učarovala a napokon ju prevzali a stala sa súčasťou tanečného repertoáru aj špičkových slovenských súborov - SĽUK-u a Lúčnice.
A po ďalšie: dokázal pritiahnuť skvelých tanečníkov i spevákov rôzneho veku. Od najmenších - Marienky Sabovej a Jožka Horváta - až po najstarších, medzi ktorými dominovala mohutná postava speváka i tanečníka dzeda Vargu Michala, ako ho všetci volali. Andrej Velčko vychoval plejádu perfektných tanečníkov, ktorí neskôr tancovali v prešovskom PUĽS-e, Vojenskom umeleckom súbore, či dokonca SĽUK-u. K najznámejším patria súrodenci Helena a Andrej Sabovi a Ján Tešinský. Helena Sabová, po vydaji Lipčáková po kariére profesionálnej tanečnice v PUĽS-e sa ujala vedenia súboru Oblík v čase, keď už to Andrejovi Velčkovi zdravotný stav nedovoľoval. Andrej Sabo a Ján Tešinský po krátkom intermezze vo Vojenskom umeleckom súbore Víta Nejedlého v Prahe napokon zakotvili v SĽUK-u a pôsobili tam ako taneční sólisti, Ján Tešinský dokonca i ako asistent maestra Juraja Kubánku.
Veľký talent tanečníka, choreografa, ľudového rozprávača a organizátora v jednej osobe po niekoľkých krátkych, ale na činnosť a úspechy veľmi plodných rokoch v istom momente na lopatky položila choroba. Jeho dielo však pokračovalo a ďalej pokračuje v jeho nasledovníkoch.
Pri príležitosti jeho 70 rokov života prišli Andrejovi Velčkovi blahoželať mnohí. Slávnostné vystúpenia sa konali najprv v rodných Petrovciach, neskôr v Hanušovciach nad Topľou, kde Andrej Velčko žije so svojou rodinou a kde aj aktívne pôsobil nielen ako vedúci folklórneho súboru Oblík, ale aj ako osvetový pracovník na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia.
V prvom rade boli gratulantami tí, ktorí s ním voľakedy začínali.
Ďalšími gratulantami boli tí, ktorí v súbore Oblík tancujú dnes i mnohí iní, ktorým sa ľudové umenie páči a ktorí si Andreja Velčka pre jeho prácu pre mesto Hanušovce nad Topľou, pre jeho rodnú obec Petrovce, i pre celý okres Vranov nad Topľou vážia.
Dcéra Andreja Velčku sa poďakovala všetkým, ktorí sa na programe podieľali v rodnej šarištine: "Zdravim šickich zo Šariša, dzeci spot Obľika, i našeho ocička, i tich, co tu z nami nemožu bic, aľe patra na nas z ňebička. Češko śe mi hutori, bo vidzim, zaživam toto už treci raz. A furt śe ňemožem spametac s teho, že taki uplňe običajni človek - naš ocko - dostaľi taki dar ... Jak me buľi z vami u Pitrovci, povedaľi:- Dzeci, kvitki zvedňu, vino śe vipije, kolački śe źedza, aľe toto sebe poňeśem do konca života, co mi tote ľudze porichtovaľi. -Chcem vam tak šickim šumňe podzekovac, že sce prišľi uprimňe zo śercom na dlaňi ... Som hrda so svojima surodencami na svojich rodičoch. (Obrátila sa k matke:) Buľi to roki i češke, mamko - ňe? No buľi to i krasne roki a každi jeden križik eśče vecej nas stmelil. Prajem vam šickim, žebi sme teraz v tim adventnim čaśe i cali život maľi taki krasni, jak maľi i mojo rodiče - plni laski. Šicke, co sce tu, možece bic hrde na svojo dzeci, co stoja tu za mnu. vi, dzeci, možece bic hrde na svojich rodičoch ... (Obrátila sa k otcovi Jaroslava Muchu) A dzekujem eśči raz i vam, možece bic hrdi na svojeho sina ... Vidzeľi sme tu hňeśka zmes pjesňi, zmes tanca, aľe určiťe bi śe to nezaobešlo bez krasneho hovoreneho sprjevodneho slova. Chcem podzekovac paňi Tomkovej, chtora nas s taku graciju, s taku nobľesu uvadzala šickima troma večarami. Ďakujem eśče raz vam šickim."
Súvisiaci článok
Prečítajte si tiež
O Oblíku v Slánskych vrchoch, jednej výstave a ceste na Oblík pred 170 rokmi
Medziansky hrádok a 800ročnica najstaršej písomnej zmienky v Šariši
