Najprv som sa pohrabala na nete a zistila si adresu kláštora. Na mape Londýna som vyhľadala najbližšiu stanicu metra – Ladbroke Grove Station – a v jeho pekné slnečné popoludnie som sa tam vybrala aj s fotoaparátom. Spočiatku som trochu blúdila, lebo St. Charles Square som si predstavovala ako štvorcové námestie. To „square“ však v skutočnosti predstavuje zastavanú plochu a St. Charles Square je asi dvakrát lomená ulica, ktorá tú plochu sčasti lemuje. A tak som nechtiac získala najprv prehľad o iných zariadeniach, ktoré sa neďaleko kláštora nachádzajú.
Keď som zabočila z Ladbroke Grove Road na St. Charles Square, prešla som najprv popri rozsiahlom komplexe školských budov St. Charles Chatolic Sixth Form College a The Catholic Children´s Society. Ale za nimi sa žiadny kláštor nenachádzal, iba komplex bytových domov na St. Marks Road.
Tak som popýtala jednu pani prechádzajúcu okolo mňa, či mi nevie poradiť. Nevedela. O kláštore totiž nevedia ani Londýnčania, ktorí bývajú v jeho blízkosti. Nuž som sa obrátila späť. Išla som to skúsiť opačnou stranou. Keď som minula mne už známe školské objekty, zabočila som doľava. Zbadala som chrámový komplex Sv. Pia X. s komunitným centrom (St. Pius X. Community Centre & St. Pius X. Catholic Church).
Skúsila som, či sú dvere kostola otvorené. Boli. A tak som nazrela dnu a uvidela interiér kostola.
Kostol bol prázdny a ja sklamaná. Spoliehala som sa, že tu stretnem niekoho, kto mi poradí. Zrazu sa hlavné kostolné dvere znova otvorili. Vošla mladá žena na krátku poklonu v mariánskom kútiku.
Bola to pôvodom Filipínčanka, ktorej sa Londýn stal domovom pred 10 rokmi. Táto už o kláštore vedela. Povedala, že je iba kúsok od kostola. Vraj ide tým smerom do Primary school pre deti, aby som ju nasledovala.
Za kostolným múrom sme opäť zabočili doľava. Ani nie sto metrov pred nami som uvidela vstupnú bránu kláštora.
Moja sprievodkyňa mi povedala, že ak chcem vojsť dnu, aby som na vstupnej bráne stlačila zelený gombík. Nuž som tak urobila.
Keď som prešla vchodovými dvermi popri veľkej bráne, ocitla som sa na malom kláštornom nádvorí. Jeden starší pán tam robil akúsi údržbu. Nevšímal si ma a ja som v pohode urobila zábery.
Dvere boli otvorené, tak som išla dnu. Zo vstupnej verandy som vošla do vnútorného priestoru kláštora. Všade bolo úplné ticho. Dve či tri miestnosti na prízemí mali otvorené dvere. Bola tu jedna kaplnka a ešte nejaké pracovné, ale nie administratívne priestory. Zbadala som schody na poschodie. Nevedela som, či mám hlasno zakričať, a tak dať vedieť o sebe alebo vyjsť hore schodmi a niekoho pohľadať. V krátkej niekoľkosekundovej chvíľke rozhodovania a obzerania sa naokolo som začula tiché kroky. Na poschodí sa objavila rehoľná sestra. Nahla sa cez zábradlie a pýtala sa, kto som. Povedala som, že som iba turista, čítala som o ich kláštore a o filmovom dokumente z týchto priestorov, či by som tu mohla niečo nafotiť. Odpovedala mi záporne. Vraj je to privátne miesto a majú „silence“, teda čas ticha. Spýtala som sa jej, či si tu môžem aspoň zakúpiť DVD tohto filmu. Rukou mi ukázala na stôl a poličku nad ním, kde boli poukladané rôzne brožúrky a obrázky o reholi a kláštore a tiež devedečká. Vraj si mám zobrať odtiaľ. Vzala som si jedno DVD a opýtala sa jej ešte na cenu. 16 libier, znela odpoveď. Vybrala som z peňaženky požadovanú sumu, položila na poličku k devedečkám, ona sa poďakovala a ja rozlúčila. Ľutovala som len, že som nevystihla chvíľu, keď majú sestry čas na relax a môžu sa rozprávať. Bola by som sa možno dozvedela viac alebo videla o trošičku viac.
Keď som vyšla von, zbadala som tento oznam:
Čas vyhotovenia snímky na aparáte ukazoval 16.19 hod. dňa 7. marca 2011. „Parlour“ bola otvorená iba do 4.30 PM. Predpokladám, že „The parlour“ bola tá kaplnka, ktorú som spomenula vyššie a vďaka jej sprístupneniu pre verejnosť som sa dostala do vnútra kláštorného areálu a mohla si to DVD kúpiť. Bolo to naozaj v poslednej chvíli, lebo aj pôsť (Lent) začínal Popolcovou stredou dva dni neskôr. Takže nakoniec som sama pre seba zhodnotila, že predsa len nejaký úspech.
Stručné dejiny karmelitánskej rehole v Londýne
Karmelitánsky kláštor Najsvätejšej Trojice, ktorý sa nachádza na St. Charles Square (hoci je ešte stále dosť známa jeho pôvodná adresa, a to Notting Hill), bol založený 29. septembra 1878. V tom roku prvý povestný francúzsky Carmel v Paríži založený v roku 1604 poslal do Londýna sedem ich sestier (dve anglické a päť francúzskych) vybudovať centrum kontemplatívnej modlitby. Ich úmyslom bolo v duchu horlivosti sv. Terézie Avilskej stať sa duchovne silným zariadením pre evanjelizáciu Anglicka. Anglickí katolíci totiž prežili predtým v duchovnej neslobode cca tri storočia. (Pozri nižšie Fragmenty z dejín Katolíckej cirkvi v Anglicku.)
Malá karmelitánska komunita začínala v chudobe a v jej neznámom prostredí, ale začiatkom 20. storočia jej začalo pribúdať udivujúce množstvo nových povolaní žien rôznych životných osudov. Matka predstavená Mary of Jesus bola tzv. nástrojom rozširovania karmelitánskej formácie v Británii. Zomrela v roku 1942 ako 91-ročná s povesťou svätosti a oddanosťou Bohu.
Život karmelitánok je tu od doby ich príchodu nepretržitý. Prekonal aj dve svetové vojny a kultúrne zmeny v spoločnosti v povojnovom období. Karmelitánska komunita sa dnes usiluje spájať vernosť k pôvodnému bohatému duchovnému dedičstvu karmelitánskej rehole s otvorenosťou k rýchlo sa meniacej súčasnej dobe. Udržiava evanjeliové hodnoty a záväzok ku kontemplatívnej modlitbe ako svoj príspevok pre potreby Cirkvi a sveta.
V súčasnosti je v kláštore 20 rehoľných sestier.
Fragmenty z dejín Katolíckej cirkvi v Anglicku
Anglicko bolo jednou z prvých západných krajín, ktoré zasiahla evanjelizačná činnosť Cirkvi. Prvých misionárov ku germánskym kmeňom Anglov a Sasov, ktorí ostrov obývali, vyslal v 6. storočí pápež Gregor Veľký.
Keď o tisícročie neskôr začala na kontinente reformácia, vtedajší kráľ Henrich VIII. sa k učeniu Martina Luthera postavil odmietavo. No keď pápež zamietol vyhlásiť jeho manželstvo s Katarínou Aragónskou za neplatné, anglický panovník sa rozhodol udeliť si rozvod sám. V roku 1534 sa odtrhol od Svätej Stolice, vyhlásil sa za hlavu Cirkvi v Anglicku a vydal tzv. supremačný akt. Týmto dokumentom vyžadoval prísahu vernosti jemu, kráľovi Henrichovi, ako hlave Cirkvi v Anglicku. Odmietnutie zložiť túto prísahu – teda zotrvanie v jednote s Katolíckou cirkvou – znamenalo pre každého, nevynímajúc biskupov a kňazov, trest smrti. Vtedy boli hromadne ničené aj všetky kláštory a bolo umučených a popravených veľa ľudí z duchovenstva i laických veriacich, ktorí ostali verní Rímu.
Je to paradoxné, ale Henrich VIII. sa napriek všetkému snažil udržať čistotu katolíckej viery s hlavnými vieroučnými dogmami, ibaže oddelene od Ríma. Po jeho smrti sa moci v Anglicku ujal jeho maloletý syn Eduard VI. Najbližšie okolie kráľa-chlapca na čele s princom Eduardom Seymourom sympatizovalo s protestantizmom. A tak bola vydaná kniha pod názvom Book of Common Prayer (Kniha spoločnej modlitby); jej najdôležitejším poslaním bolo nahradenie dovtedajších rímskych misálov, ktoré Henrich VIII. nezakázal a ktoré obsahovali katolícke učenie o sv. omši (teda zdôrazňovali jej charakter obety a reálnu prítomnosť Krista pod spôsobom chleba a vína). Z liturgie slávenej Anglikánskou cirkvou bola odstránená latinčina, v kostoloch sa likvidovali oltáre a nahrádzali sa drevenými stolmi, zrušil sa celibát kňazov. Proti tomu v roku 1549 vypuklo ľudové povstanie známe ako Western Rebellion. Povstanie však bolo krvavo potlačené.
Vláda Alžbety I. znamenala pre katolíkov začiatok systematického degradovania v krajine na „druhoradých poddaných“. Do obdobia jej panovania totiž spadá začiatok tzv. penal laws – „trestných zákonov“– čiže proti katolicizmu a katolíkom zameraného zákonodarstva. Penal laws ubližovali katolíkom nielen z pohľadu politiky, kultúry a hospodárstva, ale robili z nich de facto odvrhnutú kastu, ktorá v istom čase mala zakázané zastávať akékoľvek verejné úrady. To všetko v tej istej, inak veľmi slávnej alžbetínskej dobe pokroku, keď Anglicko bolo vnímané ako predvoj parlamentarizmu, osvietenstva a zákonom zaručených občianskych práv.
Spomínané trestné zákony boli schválené v roku 1559 vyhlásením Štatútov o supremácii a jednote (Statutes of Supremacy and Uniformity). Tie okrem iného stanovili, že uznávanie pápežskej autority v duchovných veciach (teda nie anglického kráľa či kráľovnej ako hlavy Cirkvi v Anglicku) je rovnoznačné s obvinením z vlastizrady, a teda trestané smrťou po predchádzajúcom mučení a konfiškáciou majetku. V roku 1605 bol schválený ďalší zákon: Akt o predídení a vyhnutí sa nebezpečenstvu, ktoré by mohlo hroziť od papistických rekurzatov. Tento zákon katolíkom zakazoval bývať pri Londýne bližšie ako desať míľ a pohybovať sa viac ako päť míľ od svojho bydliska (na cestu dlhšiu ako päť míľ katolík potreboval súhlas štátnych úradov alebo anglikánskeho biskupa). Okrem toho vyznávačom katolicizmu sa zakazovalo vykonávať rad povolaní, o. i. nesmeli byť lekármi, právnikmi a lekárnikmi. Aj miesta v kráľovskej administratíve a armáde boli pre nich neprístupné. Katolíci boli tiež postihnutí majetkovým poškodením, pretože ak sa nezosobášili pred anglikánskym duchovným, katolícki manželia nemali právo po sebe navzájom dediť. Navyše každý „rekurzant“ bol pozbavený práva vykonávať právne úkony pred kráľovskými súdmi a jeho svedectvo ako svedka bolo pri súde automaticky pokladané za neplatné.
V roku 1640 sa v Anglicku začala tzv. puritánska revolúcia, ktorá o deväť rokov neskôr (1649) priviedla na popravisko syna a nástupcu Jakuba I. – Karola I. Stuarta. Pre puritánov (radikálnu odnož anglického protestantizmu) hlavným kameňom úrazu nebolo ani tak úsilie Karola I. obmedziť práva parlamentu, ako skôr nimi vnímaný nebezpečný duch papizmu v Anglikánskej cirkvi. Jednalo sa predovšetkým o liturgické reformy uskutočňované anglikánskym arcibiskupom Williamom Laudom, podporovaného Karolom I., ktoré podľa mienky puritánov príliš začali pripomínať „papistické povery“ (vrátenie oltárov a liturgického oblečenia). Puritáni vedení Oliverom Cromwellom po víťazstve nad kráľovskými vojskami reformu arcibiskupa Lauda anulovali. Zároveň sa o. i. uskutočnila akcia dekrucifikácie – t. j. ničenie prícestných krížov, vrátane takých, ktoré mali stáročné dejiny a nevyvrátiteľnú umeleckú hodnotu.
Takýto osud postihol aj nádherné londýnske kríže, ktoré prežili obrazoborectvo z čias Henricha VIII. a Eduarda VI. V roku 1643 puritáni zničili St. Paul’s Cross, ktorý od 13. storočia stál pred Katedrálou svätého Pavla. V 15. storočí bol prestavaný, takže svojou podobou pripomínal gotickú ambonu. Keďže sa pri ňom vyhlasovali pápežské a kráľovské edikty, bol nazývaný aj „tribúna národa“. V tom istom roku bol zničený aj monumentálny Cheapside Cross v londýnskom City, ktorý bol postavený v 13. storočí kráľom Eduardom I. na pamiatku jeho zomrelej manželky. Bola to štvorposchodová konštrukcia, na vrchole ktorej bola socha Krista. Nakoniec v roku 1647 puritáni zničili ešte jeden gotický kríž – Charing Cross, tiež postavený Eduardom I. ako modlitbu za dušu jeho zomrelej manželky.
Po Cromwellovej smrti v roku 1660 sa na Ostrovoch vrátila k moci dynastia Stuartovcov. Karol II. Stuart sa na začiatku svojej vlády snažil aspoň čiastočne obmedziť obdobie platnosti protikatolíckych trestných zákonov. No v roku 1673 Dolná komora schválila tzv. Test Act (Akt skúšky), ktorý všetkým ľuďom v kráľovskej administratíve a armáde ukladal povinnosť nielen zložiť prísahu o supremácii, ale vyžadoval od nich aj podpísanie vyhlásenia odmietajúceho najdôležitejšie dogmy katolíckej viery, predovšetkým cirkevnú dogmu o transsubstanciácii (u katolíkov viera reálnej prítomnosti Krista pod spôsobom chleba a vína po konsekrácii počas sv. omše).
V roku 1678 Dolná komora posilnila protikatolícku legislatívu schválením zákona zakazujúceho katolíkom zasadať v parlamente a zároveň prikazujúceho všetkým poslancom predložiť spomínané vyhlásenie o transsubstanciácii. Ďalšie zostrenie penal laws nastalo v roku 1688 po úspešnom prevrate proti katolíckemu kráľovi Jakubovi II., ktorým sa k moci dostal Wilhelm Oranžský (Wilhelm III.). Táto revolúcia definitívne potvrdila zvrchovanosť parlamentu nad monarchiou.
Akt o ďalšom predchádzaní rastu papizmu schválila Dolná komora v roku 1699. Tento Akt stanovil vysoké peňažné odmeny za pomoc úradom pri chytení katolíckeho kňaza. Každý katolík, ktorý dovŕšil 18. rok života a nezložil prísahu o supremácii a deklaráciu proti papizmu, bol na základe tohto zákona zbavený svojho majetku a možnosti nadobúdať nový. Jeho majetok bol odovzdaný protestantským členom rodiny.
Ekonomické postihovanie katolíkov potvrdzovali aj ďalšie zákony, ktoré parlament schválil za vlády Juraja I. (1713 – 1727) z hannoverskej dynastie. Konkrétne bolo vtedy zavedené dvojité zdanenie usadlostí, ktoré boli majetkom katolíkov a boli vymerané osobitné dane len pre katolíkov, ktoré mali charakter typického vyvlastnenia.
Penal laws, teda trestné zákony proti katolíkom boli v Anglicku definitívne zrušené v roku 1829 na základe Emancipation Act – Aktu emancipácie. V roku 1871 bol prijatý Universities Tests Act, ktorý katolíkom už sprístupnil aj štúdium na vysokých školách. Týmto aktom sa emancipácia katolíkov v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie v podstate zavŕšila.
Súvisiace články:
1. http://carmelitesnottinghill.org.uk/enter.htm
2. Grzegorz Kucharczyk: Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (1., 2. a 3. časť).
In: http://www.milujtesa.org/nr/historia/azke_dejiny_katolicizmu_v.html
