Myslím, že názov filmu v anglickej aj slovenskej verzii perfektne vystihuje jeho dve rozdielne významové roviny. Kráľova (zajakavá) reč je monarchovým veľkým handicapom, pre ktorý trpí, lebo ho istým spôsobom vyradzuje zo spoločnosti a táto psychická nepohoda sa potom prenáša aj do jeho súkromia. Vystihuje to napr. scéna dialógu syna, v tom čase ešte len ako princa s jeho kráľovským otcom, ktorý nemôže alebo nechce pochopiť, že dospelý syn, manžel a otec dvoch detí, nedokáže súvisle prečítať text z papiera, a tak dôstojne reprezentovať svoj kráľovský rod. Oproti tomu na konci filmu kráľova reč z rádia, teda jeho oficiálny trojstránkový prejav po vypuknutí 2. svetovej vojny, je jeho vynikajúcim rečníckym prejavom, ktorý hlboko zasiahol mysle a srdcia všetkých, čo ho počúvali doma, i na uliciach z ampliónov. Táto sugestívna reč bola súčasne jeho triumfom nad sebou a začiatkom nadobúdania zdravého sebavedomia panovníka Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a do roku 1947 aj cisára Indie. Prispel k tomu aj Winston Churchill (Timothy Spall), ktorý prezradil kráľovi, že on tiež trpel poruchou reči, ale našiel spôsob, ako to využiť vo svoj prospech. A naozaj, kráľ za pomoci svojho logopéda to dokázal tiež. Vhodne stanovené pomlky a nádychy vytvorili z kráľovej reči úžasnú rečnícku symfóniu.
Herecké výkony hlavných postáv vrátane kráľovej manželky, ktorú stvárnila Helena Bohnam Carter, boli presvedčivé. Žiadna teatrálnosť, až na predstaviteľa Churchilla, ale tu to tak malo byť.
Niektorí filmoví kritici vraj filmu vyčítali vulgárne vyjadrovanie. Ani ja nemám rada vulgarizmy a nepoužívam ich, no musím povedať, že v tomto filme neboli všade a za každú cenu. Pokiaľ som to zaregistrovala (angličtinu neovládam perfektne a titulky samozrejme chýbali), vyskytli sa vulgarizmy nahustene asi v dvoch filmových sekvenciách. V danej situácii vyzneli ako prirodzená reakcia človeka, ktorý ventiloval vysoké psychické napätie.
Ako som sa dočítala na internete, tvorcovia filmu iba deväť týždňov pred zahájením natáčania získali Lionelov denník od jeho vnuka, a tak ešte narýchlo do scenára filmu zakomponovali z neho viaceré poznámky a citácie. Myslím, že to bolo to pravé orechové, čo zanecháva v divákovi pocit autentickosti napriek tomu, že niektorí kritici vyčítajú filmu isté historické anomálie.
O samotnom deji filmu písať nebudem. Každý, kto má záujem, nech si ho ide pozrieť a utvorí si naň tiež svoj vlastný názor. Ja poviem iba toľko, že z kina sa mi odísť nechcelo. Pre mňa to bol silný zážitok z prekonávania sa človeka, ktorý ako najvyšší predstaviteľ svojej krajiny musel bojovať so sebou, aby zvíťazil, hoci nebyť manželky mohol ostať od začiatku na celej čiare porazený. A v tomto boji so zajakavosťou mal poruke toho najlepšieho učiteľa, čo v „bitke“ neuskočil pred „majestátom“, keď si myslel, že v práve sú jeho rozhodnutia, no súčasne si aj pri ostrej slovnej potýčke svojho kráľa vždy vážil ako Človeka.
Po filme som si uvedomila ešte jednu vec. Čo sa týka vekovej skupiny divákov na predstaveniach, na ktoré chodím do kina, patrím zvyčajne medzi najstarších. No v kinosále na predstavení filmu King´s speech, ktorého som sa zúčastnila, bolo divákov starších ako ja oveľa viac. A podstatne starších. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o generáciu Angličanov, ktorí si prišli pozrieť životný príbeh obľúbeného panovníka. Lebo o Jurajovi VI. je známe, že bol v krajine veľmi populárnym, keď v ťažkých vojnových časoch statočne zdieľal s Londýnčanmi všetky ťažkosti vrátane bombardovania mesta. Po náletoch ho vraj bolo často vídať v uliciach Londýna ako utešuje a povzbudzuje ľudí okolo seba. A Angličania si to uchovávajú v pamäti dodnes.
Manželka Juraja VI., nazývaná ako kráľovná matka, až do jej smrti v roku 2002 o handicape svojho manžela nechcela na verejnosti hovoriť a neželala si ani žiadne filmové či iné spracovanie tejto témy. Dvere zakázanej komnaty sa však teraz pootvorili a my môžeme do nej lepšie nazrieť.
