Voľakedy som cez Dušičky spomínala na najbližších, ktorí boli po smrti, ktorí mi chýbali a ktorých som si spomienkami sprítomňovala. Tento rok rakovina vo mne vznietila myšlienky o vlastnej smrti. Aké to bude, až príde?
Umieranie a smrť beriem ako jeden celok, hoci nie sú totožné a samotné umieranie môže byť neskutočne dlhé a hrozné, plné strachu a bolesti. Nad tým sa teraz ešte nezamýšľam. Ale seriózne som sa už zamýšľala, čo chcem počas svojho života ešte stihnúť. Nespisovala som si to na papier, ale v rozhovoroch s blízkymi a priateľmi som neraz hovorila: „Ešte chcem stihnúť to a urobiť tamto a... Neviem, koľko času mi Pán Boh ešte dopraje, ale ak dopraje, tak ešte chcem... budem... urobím...“ Lebo hoci som sa celý život riadila heslom, že lepšie je opotrebovať sa ako zhrdzavieť, nestihla som ešte ani zďaleka všetko, čo som si postupne počas života zaumieňovala.
Takže mám premyslené to, čo je z môjho pohľadu v konkrétnom TERAZ najdôležitejšie. Lebo priority sa v rôznych závislostiach občas menia. No Carter a Edward mali svoj funebrácky zoznam aj spísaný a postupne z neho vyškrtávali to, čo sa im podarilo naplniť, splniť.
Carter a Edward sú dva úplne rozdielne charaktery v životných postojoch, názoroch, v chápaní seba a svojho okolia, v prístupe k materiálnym statkom i duchovným hodnotám. Ani jeden z nich už nie je mladý a životy oboch zasiahla rakovina. A bola to nemocničná izba, ktorá ich dala dokopy. Napohľad vonkoncom nezlučiteľní sa stanú na chvíľu nerozluční. Edward je beloch, Carter černoch. Edward má peniaze, postavenie, moc. Carter má rodinu a nesplnené sny. Edward si užíva život a jeho arogancia k tým druhým je bezmedzná, v Carterovom živote bola vždy na prvom mieste zodpovednosť a starostlivosť o rodinu, ktorým obetoval túžbu po vzdelaní. Edward je osamelý bežec egoista, presvedčený o tom, že je pupkom sveta, kým ostatní nuly, Carter má milujúcu rodinu a je vnímavý na potreby druhých. Postupne sa navzájom ovplyvňujú a ich charaktery sa začínajú prelínať.
Opúšťajúc nemocničnú izbu vyrážajú do sveta, aby zažili všetko to, čo si predtým na funebrácky zoznam spísali. Vďaka Edwardovmuj priateľstvu a jeho peniazom si Carter plní svoje sny a naplno si užíva pocitu, že má konečne právo myslieť už aj na seba. Vďaka rozhovorom s Carterom si Edward začína uvedomovať hodnotu skutočného priateľstva a nevdojak sa začína zamýšľať nad životom aj z iného uhla, ako bol doposiaľ zvyknutý. Carter mu okrem iného porozpráva, ako sa v starovekom Egypte tradovalo, že keď človek prekračuje prach života a smrti, pýtajú sa ho dve otázky: Našiel si v živote radosť? Priniesol tvoj život radosť iným? A jeho posmrtný život potom záležal od toho, akú dal odpoveď. Edward však Carterovi ukazuje, že všetko je relatívne, nemusí existovať len kladná alebo len negatívna odpoveď. Možno nie vždy sa správame tak, ako to iní od nás v určitých situáciách čakajú, lebo pre nás niet inej cesty, lebo vieme, že keby sa to malo udiať ešte raz, konali by sme presne tak, ako sme konali. Ak ma do egyptského neba nebudú chcieť pustiť pre tvoje dve otázky, musím sa s tým zmieriť, povedal Edward. Napriek tomu bol to práve on, kto urobil prvý krok v ústrety, aby uskutočnil Carterovu prosbu, ktorá sa stala jeho požehnaním.
Keď Edward v istej chvíli vyčítal Carterovi, že plnenie funebráckeho zoznamu mala byť len zábava, lebo len o to mu išlo, uvedomila som si, že aj ja som sa pôvodne chystala iba si oddýchnuť a trochu sa zasmiať. Veď komédia – ako to bolo písané v programe – s Jackom Nicholsonom a Morganom Freemanom dávala prísľub dobrej zábavy. A ono to nakoniec aj dobrá zábava bola, no s tým rozdielom, že nie iba zábava, ale aj zamyslenie sa nad sebou trochu inak, ako by to bolo, keby som toho roku tiež nebola absolvovala onkoliečbu.
A tak – aby som náhodou na niečo nezabudla – idem si svoj funebrácky zoznam spísať na papier aj ja.
Film: Kým si po nás príde (The Bucket List), 2007, v hlavných úlohách Jack Nicholson (Edward) a Morgan Freeman (Carter), réžia Rob Reiner.
Ďalšie moje články o filmoch:
