Scenáristom britskej komediálnej drámy East is East je Ayub-Khan-Din, britský Pakistanec zo Salfordu, kde sa odohráva aj dej filmu. Do svojho scenára v mnohom čerpal zo skúseností vlastného detstva. V jeseni tohto roku bol na filmových festivaloch v Londýne a Toronte premietaný ďalší film tohto autora pod názvom West is West, teda Západ je Západ, ktorý je voľným pokračovaním prvého filmu a v Anglicku má byť premietaný vo februári 2011.
Príbeh filmu East is East sa odohrával uprostred etnicky miešanej rodiny v Salforde, metropolitnej štvrti v Greater Manchestri v roku 1971. Otcom rodiny bol britský Pakistanec, matkou Angličanka. Obaja žili, dá sa povedať, v dobrom manželstve takmer 25 rokov a spolu vychovávali svojich šesť detí. Podmienkou však bolo, že deti budú vyrastať v duchu pakistanských národných a náboženských tradícií. Manželka svojho muža v jeho rozhodnutí akceptovala dovtedy, pokiaľ sa proti otcovi nezačali búriť vlastné deti. Tie sa narodili a vyrastali v Británii a cítili sa byť Britmi. Odrazu začali otvorene odmietať pravidlá otcovej prísnej výchovy založené na pakistanskej moslimskej tradícii a disciplíne, napr. výber neviest pre synov zo strany otca bez akéhokoľvek predchádzajúceho vzájomného vzťahu mladých ľudí a pod. Keď otec zistil, že autoritou svojej osobnosti odrazu nič nedosiahne, prišlo na rad domáce násilie. Až sa deti postavili v šíku proti otcovi, aby chránili matku. Nakoniec došlo v rodine k zmiereniu, ale niektoré rany ostali boľavé.
Film poukázal na to, že dve úplne rozdielne svetové kultúry spojené manželstvom skôr či neskôr na seba narazia a dôjde ku konfliktu. Aký veľký ten konflikt bude a s akými dôsledkami, záleží od ľudí, od ich charakterov, od ich schopnosti alebo neschopnosti, resp. od ich chcenia alebo odmietnutia nájsť spoločnú reč. No aj keď ju nájdu, vždy je to na úkor niekoho. V tomto prípade manželky, ktorá počas konfliktu vykričala manželovi, že mu obetovala všetko, dokonca sa kvôli nemu zriekla svojho kresťanského náboženského presvedčenia. Lebo ľudia, ktorí robia zásadné životné kroky veľmi mladí, si často neuvedomujú do úplných dôsledkov, akú cenu budú musieť svojím rozhodnutím zaplatiť. To, čo sa im pôvodne nezdalo dôležité, časom v ich živote na dôležitosti naberá.
Keďže som veriaca, pri sledovaní filmu som sa nevdojak zamyslela nad kresťanmi a moslimami, ako jedni aj druhí žijú svoju vieru. Spomeniem niekoľko faktov, ako ich vnímam v súčasnosti v Londýne.
Modlitba.
Niekedy mám pocit, že mnohí kresťania už modlitbu vôbec nepoznajú. A ak, tak iba vtedy, keď „prihára". Vtedy je v našej ľudskej prirodzenosti obracať sa častejšie s prosbami na Boha. Keď je nám dobre, opäť poľavíme, alebo úplne upustíme. A neprezentujeme sa navonok veľmi s tým, že sa modlíme, ak sa modlíme. Pre nás je modlitba niečo veľmi osobné, intímne.
Moslimovia sa modlia aj na verejnosti a vôbec sa za to nehanbia. Ak nastane ich čas modlitby, nájdu si miesto, rozprestrú koberček a modlia sa. Videla som už takto sa modliť cestujúcich na letisku, ale aj vo veľkom nákupnom centre, či v parku. Keď som pracovala krátky čas v jednej materskej škole, našla som niekoľkokrát modliť sa v zborovni na zemi jednu z administratívnych pracovníčok škôlky, a to vždy o piatej popoludní.
Mám aj inú skúsenosť. Jeden mladý pokrstený chlapec, ktorý je v štádiu, keď o všetkom, čo sa týka Boha, pochybuje, a všetko kresťanské učenie sa snaží svojimi rečami prevrátiť naruby, keď som mu povedala, že sa modlím a že som „hodila" Otčenáš aj zaňho, iba sa blahosklonne na mňa pozrel a uškrnul v zmysle: „No hej, keď tak nasilu chceš, no ale myslíš, že to pomôže? Pcha!" No jeho spolubývajúci je moslim, tiež mladý chalan, a uňho úplne vážne bez akýchkoľvek ironických poznámok a úškrnov rešpektuje, že sa večer modlí, a že vtedy nemôže vyrušovať. A rešpektuje aj to, že tam nemôže jesť bravčové mäso, ani si nič podobné odložiť do chladničky. Nevšimla som si, žeby sa jemu vysmieval.
Jedenie mäsa a pôsty.
V školských zariadeniach, ktoré poznám, snažia sa demokraticky vychádzať v ústrety všetkým žiakom všetkých náboženstiev. Nuž a čo sa týka jedla, z môjho pohľadu to vychádza takto: Moslimovia nejedia bravčové, hindu nejedia hovädzie, kresťania jedia všetko. (Žijem v štvrti, kde nebývajú židia - pozn.) Aby sa zadosťučinilo všetkým, pripravujú sa na školách mäsité jedlá z hydiny, rýb a jahňaciny. Ani bravčové, ani hovädzie. Takže všetkým sa vyšlo v ústrety, ale napodiv najviac sú ukrátení kresťania. No keď nastane kresťanský pôstny deň piatok, nikto z kresťanov sa neohradí, aby bol bezmäsitý, resp. rybný práve tento deň. Veď nikto by tým neutrpel, ani veriaci iného náboženstva, ani neveriaci, lebo v každom školskom zariadení je jeden deň v týždni bezmäsitý.
Chcete dať svoje dieťa počas hodín, keď ste v práci, k „childminder", teda k opatrovateľke a je moslimka? Hneď na začiatku ste upozornení, že si neželajú, aby ste dieťaťu balili do obedára jedlá z bravčoviny, ani na desiatu či olovrant bravčovú šunku, párky a podobne. Ak myslíte, že máte s tým problém, hľadáte si inú opatrovateľku.
Keď bol ramadán, všade sa o tom hovorilo, písalo, moslimovia ho prísne dodržiavali. Dokonca som registrovala jednu halal reštauráciu (moslimské halal je synonymom židovského kóšer - pozn.) cez deň zatvorenú s upozornením, že je ramadán (moslimovia postia iba cez deň - pozn.). Keď bol kresťanský pôst, všimla som si v jedných novinách iba veľmi krátku správu o tom, že niektorí kresťania, najmä katolíci, dodržiavajú v tieto dni pôst. To bolo všetko, pretože pre mnohých kresťanov ich pôst nie je až taký dôležitý ako ramadán pre moslimov.
Priznám sa, na Slovensku som sa snažila dodržiavať piatkové zdržiavanie sa mäsitých pokrmov. Žila som totiž v prostredí, kde to bolo viac-menej samozrejmé. No keď som prišla do Londýna, spočiatku som na to sústavne zabúdala. Bol tu úplne iný spôsob, iný rytmus života. Ale keď som prišla do kontaktu s moslimami a zrazu z každej strany som počula čo v ich prítomnosti smiem alebo nesmiem jesť, začala som si uvedomovať, že mi vnucujú svoje pravidlá. A tak som sa vrátila k tým svojím. V materskej škôlke, kde som krátko pracovala, kuchárka vedela, že mi v piatok nemá dávať na tanier mäso. Moju prosbu prijala úplne prirodzene, bez prekvapenia a poznámok, že žiadam niečo odlišné od ostatných. Rešpektovala moje náboženstvo. Naozaj to nie je žiaden problém, iba ak náš, ak pôst nepovažujeme za dôležitý.
Biblia a Korán, kostoly a mešity.
Nedávno pri pripomenutí si smutného výročia počas 11. septembra sa veľa hovorilo o tom, že „jeden austrálsky právnik povytŕhal stránky z Biblie aj islamskej posvätnej knihy Korán, ubalil si z nich cigarety a vyfajčil ich." Všímate si ten rozdiel? Biblia je pre noviny v krajine s kresťanskou tradíciou iba Biblia, ale Korán je posvätná kniha.
Minulý rok 11. septembra bola v našej štvrti veľká demonštrácia moslimov pri novovybudovanej mešite, lebo moslimovia žijúci v Londýne sa cítili byť v niektorých oblastiach spoločenského a politického života utláčaní. Bolo ich plné námestie, úplne ochromená doprava. Hovorili vraj aj o tom, že chcú povolenie, aby sa mohlo trúbiť z minaretu a takto zvolávať moslimov k modlitbe. Vtedy som si uvedomila, že vo svojej štvrti nepočujem zvony kresťanských kostolov. Tie sú tu poväčšine tiché. Určite tam, kde chodím ja, keď začína svätá omša, zvoní sa iba vnútri kostola, nie vonku, do éteru. Nikto nežiada ich rozozvučanie.
Takže mi z toho vyšiel výsledok, že moslimovia v krajine s kresťanskou tradíciou s veľkou rozhodnosťou šíria islam a dožadujú sa stále viac výdobytkov pre šírenie svojej viery, čo v moslimských krajinách nedovolia kresťanom.
Rodina a deti ako potomstvo.
Moslimské rodiny sú na rozdiel od rodín súčasného kresťanského sveta trvácejšie. Moslimovia prijímajú deti a neobmedzujú sa v počte detí, ktorým dajú život, tak ako je to moderné v kresťanských krajinách. Už teraz v niektorých londýnskych štvrtiach na prvý pohľad vidno, kto tu hrá prím.
Moslimskí rodičia vždy venovali a aj dnes venujú dôslednú pozornosť náboženskej výchove svojich detí. Mnohí kresťanskí rodičia sprostredkujú svojim deťom iba krst, niektorí aj prvé sväté prijímanie alebo konfirmáciu a niekedy, najmä na veľké sviatky, idú s nimi do kostola. Slová ako „povinnosť, zodpovednosť" spájané s náboženstvom sa zo slovníka kresťanov vytrácajú, tak ako im trochu uniká aj ich podstata. U moslimov však majú stále rovnako vysokú hodnotu a zodpovedne ich vtláčajú do sŕdc deťom už odmalička. To, že táto zodpovednosť potom niekedy prerastá do náboženského fanatizmu, ktorý u niektorých ústi k hroznému teroru, je iný rozmer. Nuž, v každom náboženstve, tak ako aj v iných formách spoločenského a politického života, je vždy veľmi potrebné nachádzať hranicu medzi zodpovednosťou a fanatizmom.
Ak som sklamala čitateľa, že tento príspevok je predovšetkým o filme, tak sorry. Film bol nakoniec pre mňa iba podnetom ku krátkemu zamysleniu sa nad tým, že nám, ktorí sa nazývame kresťania, sú kresťanstvo, viera v Boha a prejavy náboženského života často ľahostajné a napríklad tu v Londýne sa úplne evidentne dávame viac alebo menej uvedomene podsúvať do roviny učenia a praktík islamu.
Čo teda na záver?
Neviem, či dokážem úplne presne vyjadriť to, čo teraz cítim, ale pokúsim sa:
Ešte pred dvomi rokmi som hovorila, že som človek kozmopolita a že bývať v Londýne, v takom multikultúrnom meste nebude pre mňa žiaden problém. Veď všetci sme rovnako deti Božie, preto sa ľudia nedelia na bielych a čiernych..., na kresťanov a moslimov..., ale iba na dobrých a zlých.
Teraz hovorím, že bývať v Londýne, v takom multikultúrnom meste nie je pre mňa žiaden problém. Veď všetci sme rovnako deti Božie, preto sa ľudia nedelia na bielych a čiernych..., na kresťanov a moslimov..., ale iba na dobrých a zlých.
No tu si omnoho častejšie ako doma na Slovensku uvedomujem, kto som.
Som kresťanka, katolíčka, a mám trochu obavy, že v domovsky kresťanských európskych krajinách začína byť kresťanstvo vďaka demokracii nenápadne tlačené ku stene.
Možno sa na prvý pohľad zdá, že jedno moje tvrdenie vylučuje druhé. Nie je to pravda. Poznám veľmi dobrých ľudí, ktorí sú moslimovia a viem, že minimálne na jednu konkrétnu rodinu by som sa v prípadnej núdzi mohla obrátiť o nezištnú pomoc. Mám ich rada, vážim si ich a nikdy by som im nechcela ublížiť, tak ako verím, že aj oni majú radi našu rodinu, vážia si nás a nikdy by nám nechceli ublížiť.
Tu však nehovorím o problematike jednotlivcov, hoci aj tá je veľmi dôležitá.
Je to oveľa širší problém. Bojím sa, že po čase tu nakoniec bude islamom pritlačená ku stene aj samotná demokracia. No nebudeme sa môcť vyhovárať, že vinník je niekto iný, len nie my.
A iróniou je, že sa to bude týkať aj neveriacich.
