Film bol natočený dávno - ešte v roku 1999 - a jeho dej sa odohráva v retrospektíve v roku 1935. Kto film pozná, vie, že dej sa jednou vetou charakterizovať nedá. Treba ho jednoducho prežiť spolu s aktérmi príbehu, ktorými sú väzenskí bachari a odsúdenci na smrť popravou v elektrickom kresle.
Keby som si len nejakú podobnú charakteristiku filmu bola prečítala skôr, tak ten film nikdy nepozerám. Teraz však sedím v tichu izby a premýšľam. Doznievajú vo mne pocity.
Je šťastím, ak sa na správne miesto dostanú správni ľudia. Teda aj do väzenia ako dozorcovia. Musí to však byť pre empatického človeka veľmi ťažké prežiť chvíľu, keď stopercentne vie, že došlo k justičnému omylu, ale nemá možnosť to dokázať a musí vykonať popravu niekoho, ktorý jemu aj iným pomohol a stal sa mu v podstate veľmi blízkym človekom.
Nechýba tu ani stelesnené zlo, iný väzeň, o ktorom sa v závere filmu divák dozvie, že on bol skutočným brutálnym vrahom. Za zamyslenie stojí aj postava bachara, ktorý je iný od tých ostatných, normálnych, a svoje zamestnanie chce využívať na ukojenie svojej sadistickej zvrátenosti. Trest ho neminie, ale je iný, ako by ste za normálnych okolností čakali.
Napriek všetkému je film nesmierne ľudský. Je to v dobrom slova zmysle veľmi netypický film. Sála z neho zvláštny druh pokoja. Divné však? A to píšem aj napriek tomu, že tam bolo viacero „nepokojných" chvíľ.
Zaujala ma napríklad postava zločinca, ktorý svoje činy úprimne oľutoval. Znie to ako hrozná fráza, ale keby to nebolo úprimné, načo by to vyjadroval pred ľuďmi, ktorí prišli na jeho popravu, nenávideli ho pre jeho skutky, chceli sledovať jeho strach zo smrti a priali mu zo srdca všetko najhoršie? Nešťastný človek, ktorý nemal šťastie na správnych ľudí v správnej situácii, až sa dostal svojimi činmi mimo zákon. Pred smrťou si zamiloval drobného zvieracieho väzenského tvora, ktorému dokázal prejaviť lásku tak, ako nikomu v živote. Keby bolo viac skutočnej lásky v jeho detstve, mladosti, nemusel takto dopadnúť.
Sú tu aj mystické momenty. Je tu tiež chvíľu reč o nebi a pekle v nás počas života, ale i po smrti. A je tu v istom zmysle aj návod, ako nestratiť úctu sám k sebe; keď nemôžem človeku pomôcť (oslobodiť nevinne odsúdeného), tak ho aspoň verejne morálne podporím v preňho veľmi ťažkej chvíli (hlavný dozorca Paul Edgecombe podal ruku odsúdenému Johnovi Coffeymu pred všetkými prítomnými na poprave). Dokázal by to niekto z nás?
Ak ste ten film videli, máte naň svoj názor a možno by ste sa v hodnotení zamerali na úplne iné momenty.
Ak patríte k tým, ako ja, že filmy zaoberajúce sa príbehmi väzňov odmietate, urobte tentokrát výnimku tiež tak, ako som ju urobila ja. Nájdite si vhodnú príležitosť a pozrite si ten film. Poviem vám iba toľko, čo mne môj krstný syn: „Neoľutujete."
