Ako napríklad táto:
Môj mladší dvojročný vnuk automaticky reaguje na znelku programu Something special. Uvádza ho Justin Fletcher, ktorý tu zároveň vystupuje ako Mr. Tumble. Justin vždy navštívi nejakú rodinu s deťmi, ktoré majú určitý komunikačný problém - sú hluchonemé, s Downovým syndrónom, autisti, niektorí z nich aj vozičkári a podobne... V rozhovore s nimi sa Justin dozvedá, čo majú rady, čo ich zaujíma. Potom prichádza na scénu svojrázny, komický, vždy zmätkujúci, ale zároveň veľmi vynachádzavý Mr. Tumble, ktorého deti milujú a ktorý im všetko to, čo ich zaujíma, predostrie cez vlastné videnie.
Keďže deťom na obrazovke sa ťažko artikulujú jednotlivé slová, Justin a Mr. Tumble komunikujú aj posunkami a zároveň svojich malých divákov hravou formou posunkovú reč aj učia. A tak aj zdravé deti, ktoré takisto milujú Justina a Mr. Tumblea, nenápadne vstupujú do vzájomnej hry a pred televíznou obrazovkou sa zapájajú do posunkového dialógu.
Robí to aj môj malý vnuk. Túto reláciu málokedy pozerá v sede. Zvyčajne sa postaví pred televízor, aby bol v strehu a nič mu neuniklo. Snaží sa opakovať všetko, čo predvádza jeho obľúbený moderátor. Učí sa slová, ktoré možno doposiaľ nepoznal alebo aj pozná, ale vďaka hre ich zároveň dokáže vyrozprávať svojimi ohybnými rúčkami. Je to preňho dennodenný, vždy nový zážitok.
A hoci viem, že počas ďalších dní, keď sa bude učiť rozprávať posunkami nové slová, tie predchádzajúce zabudne, myslím, že niečo sa naňho predsa len nalepí. Minimálne to, že ak podrastie a vyrastie a stretne na ulici, v obchode, v čakárni u lekára alebo inde človeka s takým osudom, bude v komunikácii s ním prirodzený, bude ho vedieť prijať bez predsudkov.
