Kto nežije v blízkosti Slánskych vrchov, asi mu názov filmu veľa nenapovie. Ale ak sa vám žiada kúsok nostalgického pohladenia fragmentmi zo šarišského folklóru, kliknite na YouTube a pozrite si aj druhú časť. Prenesiete sa takmer o štyridsať rokov dozadu a dozviete sa niečo o zrode jedného ľudového súboru, ktorý v prvých rokoch po svojom vzniku silno zažiaril vďaka svojmu zakladateľovi Andrejovi Velčkovi. Ale predovšetkým verím, že vás nadchnú krásne spevy a zžijete sa s temperamentným rytmom a elánom mladých tanečníkov.
Tento krátky čiernobiely dokument uviedla v roku 1974 Hlavná redakcia vysielania pre deti a mládež Československej televízie Bratislava.
Námet a scenár: Peter Kasalovský
Odborná spolupráca: Andrej Velčko
Účinkovali: folklórne súbory Oblík a Topľan z Hanušoviec s ľudovou hudbou Jána Saukuliča
Hudobné spracovanie: Svetozár Stračina
Nahral: FISYO Praha
Kamera: Juraj Galvánek
Strih: Margita Černáková
Zvuk: Jozef Kováčik
Réžia: Ján Zeman
Pre Československú televíziu v Bratislave vyrobila Slovenská filmová tvorba Bratislava, Krátky film, Laboratória Bratislava - Koliba.
Film je na YouTube umelo prestrihnutý, preto v perexe uvádzam aj jeho „druhú časť".
Za tie tri mesiace, čo o filme na YouTube viem, som si ho prezrela už niekoľkokrát, aj keď nepatrím k tým, ktorí si púšťajú ľudovú hudbu vo svojom voľnom čase pre relax. No toto dokumentárne dielko áno.
Krátky film Deti spod Oblíka predstavuje folklórny súbor Oblík viac poetickým ako výpovedným spôsobom. No práve v tom tkvie pre mňa kúzelné čaro snímky. Dominuje kamera, hudba a úžasné hlasy spevákov s doprovodom aj bez doprovodu cimbalovej hudby. Sprievodné slovo iba podčiarkuje obrazy zaznamenané kamerou.
Obrazová výpoveď o súbore sa prelína a súčasne navzájom dopĺňa s obrazovou výpoveďou o kraji a živote jeho obyvateľov. Interiérove zábery, v tomto prípade zo starej petrovskej školy a hanušovského kultúrneho strediska, sú minimálne. Tanečníci predvádzajú svoje umenie najmä vonku, v exteriéri, v prostredí Slánskych vrchov na lúke pod Oblíkom. Lebo ako v dokumente hovorí Andrej Velčko, členovia súboru skúšali všade, kde sa dalo – aj vonku v prírode.
Sledujúc film som sa v spomienkach vrátila späť k ľuďom, ktorí vo filme ešte žili, k ľuďom, na ktorých som medzitým zabudla, ale tu sa mi pripomenuli, uvidela som kamarátky, ktoré boli mladé, štíhle a krásne; dnes sú krásne, možno ešte štíhle. ale určite mladé duchom.
Krátko sa tam mihla aj teta Alžbeta Molitorisová, dnes už dávno mŕtva, ktorá počas vojny pomáhala partizánom riskujúc vlastný život. Chodievala som k nej občas ako dieťa s mojou babkou na „pokec“. Pri tej príležitosti mi vždy niečo dala do fodrovanej zásterky s jedným veľkým vreckom vpredu. A bola som pri tom, keď túto „obyčajnú“ ženu si k jej hrobu pred niekoľkými rokmi prišla do Hanušoviec nad Topľou osobne uctiť pani Anna Kostková, manželka známeho slovenského sochára Jozefa Kostku, ktorá bola v roku 1944 tiež účastníčkou odboja pod Oblíkom v Slánskych vrchoch a ktorá bola veľmi krátko aj manželkou legendárneho Ľudovíta Kukorelliho. No jeho za záhadných okolností zabili pri Habure 24. novembra 1944 a pani Anna sa po troch mesiacoch od sobáša stala vdovou. Prečo to spomínam? Lebo aj v tomto dokumente je zmienka o partizánoch. Pravda, vtedy to bolo viac tendenčné pripomínanie revolučnej minulosti regiónu. Ale v kraji pod Oblíkom si na tieto časy a na niektorých konkrétnych ľudí starí obyvatelia doposiaľ spomínajú netendenčne.
Cez prestrihované obrázky z Hanušoviec a Petroviec som konfrontovala minulosť s prítomnosťou a rozmýšľala o Andrejovi Velčkovi, ktorý folklórnemu súboru Oblík upísal svoj mladý život, aby krátko na to bol od neho odtrhnutý chorobou. A iba málokto vie, že práve on prišiel so súborom na folklórne pódia s očarujúcou, temperamentnou a odvtedy stále živou Šarišskou polkou, ktorá je teraz stálicou aj v tanečných choreografiách popredných súborov prezentujúcich slovenský ľudový tanec doma i v zahraničí.
Svetlo hviezdy súboru sa odchodom jeho zakladateľa stlmilo. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že mnohé stojí a padá na charizmatických osobnostiach.
Súbor Oblík na budúci rok oslávi 45 rokov od svojho vzniku. Glanc, ktorý mu dal Andrej Velčko a s ktorým svojho času tak výrazne a jasne zažiaril vo Východnej, Strážnici a inde sa po mnohých rokoch zmenil na patinu, viditeľnú stopu žiarivých začiatkov jeho histórie.
Folklórny súbor Oblík z Hanušoviec nad Topľou vychoval mnohých skvelých tanečníkov, ale aj spevákov, ktorí sa neskôr stali členmi prešovského PUĽS-u, niekdajšieho Armádneho umeleckého súboru, dvaja z nich i bratislavského SĽUK-u. V jeho radoch vyrástli ďalší choreografi a vedúci súboru, aby udržiavali ľudové tradície pekného kúta Slovenska pod Oblíkom pre nasledujúce generácie.
Čo na záver?
Keď počujem pri sebe niekoho pekne spievať slovenskú ľudovú pieseň, tak ma to chytá za srdce. Vždy ma doslova dvíha zo stoličky, ak naživo či v televízii sledujem tanečné vystúpenia folkloristov a je jedno, či sú z Detvy, Oravy, Šariša či Zemplína. Slovenské tance a spevy sú krásne, živé, clivé i temperamentné, ale predovšetkým sú naše. Sú našim dedičstvom po predkoch, ktorí si vo chvíľach oddychu i chvíľach sviatočných nimi spríjemňovali tvrdý život a v ťažkostiach v nich vyplakali svoje žiale. Vysokú hodnotu tohto dedičstva si najviac uvedomujem právu tu, v zahraničí. Preto sa budem aj naďalej snažiť „poklady zdedené srdcom odovzdávať deťom, i deťom svojich detí.“
