Keď šoféroval, nahol sa dopredu cez volant tak, že na predné sklo doslova prilepil svoj nos. Asi mu to dodávalo istotu, že všetko pred sebou lepšie uvidí.
Jeho tátoš zaberal na plné obrátky už pri šesťdesiatke. A keď trielil sedemdesiatkou, človek mal pocit, že sa v tej chvíli všetko pod jeho zadkom rozsype.
Človek musel zažiť na vlastnej koži, aby pochopil zážitok z toho, keď si to on šinul plnou parou vpred. Zákruta-nezákruta. Motor ryčal, akoby ho na jatky brali. V jednej dedine raz fujazdil tak, že zachytil o bok sliepku. Nezastal. Mala som pocit, že si to ani nevšimol. Kolega, ktorý došiel na miesto určenia chvíľku za nami s ďalšou várkou na moskviči, povedal, že nejaký somár zabil sliepku a nechal ju len tak na ceste. On iba zareagoval: „Naozaj?" a to bolo všetko. Ktosi žmurkol na kolegu. Pochopil a hneď sa aj pratal preč.
Boli sme dobrý kolektív a viacerí z nás sme boli aj dobrí priatelia v súkromí. Keď sme občas spolu sedeli pri nejakej oslave alebo len tak vonku niekde pri ohni a nálada gradovala, vždy prišli na rad historky s ním: „ ... a pamätáte ... ?!" „ Hej, a na toto si spomínate ...?"
Vôbec nebol dokonalý a my sme mu neraz mnohé vytýkali. No vytvoril mladý životaschopný súdržný kolektív. Vtedy sme mu túto zásluhu nepripisovali. Ani viaceré iné. Bol od nás omnoho starší a tak trochu bokom aj kvôli veku, aj ako náš nadriadený. Bol veľmi svojský, ale nebol zlý a už vôbec nie zákerný. Rád sa hádal, ale bola to jeho forma dialógu, v ktorom si vyjasňoval názory, hľadal riešenia. A hádkami na chvíľu dokázal dodať tvrdosť svojim neistým očiam. Od vojny bol polosirota. Ktovie, čo všetko vtedy zažil, o čom nehovoril, ale čo zanechalo stopy v jeho duši po celý zvyšok života.
Poslednýkrát sme sa náhodou stretli v meste. Dali sme sa do reči. Bol už dávno na dôchodku a ja som už pracovala v inej organizácii. Zrazu reč uviazla. Napriek tomu ma vyprevadil až k autobusu. Už sme si nepovedali nič, iba sme si podali ruky a zaželali obligátne všetko dobré. O dva mesiace neskôr mi bývalá kolegyňa zavolala, že zomrel. Vtedy som si uvedomila, že rozlúčka pri autobuse nebola len taká obyčajná.
Pokiaľ žil, pri reči o ňom, o zážitkoch s ním, sme sa usmievali, že sa stal legendou už za svojho života. Dnes naňho spomínam, lebo... Asi to spôsobilo to dušičkové obdobie. A ešte - vďačím mu za mnoho.
