Naši vnuci sa poriadne vyšantili, nabehali kilometre tam a späť, do jazierka hádzali drobné kamienky a napäto sledovali kruhy vo vode, vytešovali sa z kačiek a káčerov, obdivovali labute. Potom sme si všetci - my, naše deti a naši vnuci - sadli a jedli chrumkavé vyprážané kurčatá. Keď už bolo všetko zjedené a kostičky zbalené v papierovom vrecku, ucítil vôňu akýsi psík, ktorý behal po parku bez svojho pána. Chcel sa k nám prikmotriť, ale nedôverovali sme mu a chceli ho odohnať. Nakoniec sa ukázala jeho pani. Požiadala nás o vrecko s kostičkami, vybrala tie, ktoré boli najmenej obhryzené a dala ich psíkovi. Potom sa na nás obrátila s otázkou: „A mäso nemáte? Kentucky fried chicken sú jeho najobľúbenejšie!" Ktosi z nás jej po anglicky slušne odpovedal, že nie, ale hneď ďalší sa po slovensky rozčuľoval, že čo si milá pani myslí, vari sme povinní kŕmiť aj jej psa? On bol ticho. Za celý čas takmer neprehovoril. Iba zobral vnuka za ruku a išiel s ním na prechádzku.
O pár dní sme sa stretli znova na oslave narodenín jeho vnuka. Opäť sa milo usmial, pozdravil a držal sa v ústraní. Nebolo by na tom nič zvláštne. Nevideli sme sa nikdy predtým a keby život išiel normálne, možno by sme sa už nikdy nevideli ani po tom. No my sa už určite nikdy neuvidíme. Z oslavy odchádzal s manželkou rovno na letisko. Iba spomenul, že v pondelok nastupuje do práce. Šichtu nastúpil, aby tu našiel svoju smrť podobne ako devätnásť ďalších.
Nepoznala som ho predtým a už ho ani nespoznám. Neviem, či bol tichej povahy alebo či jeho momentálnu zádumčivosť spôsobila zlá predtucha. Isto však viem, že naňho nikdy nezabudnem. Nedá sa totiž zabudnúť na hrôzu a zimomriavky, ktoré som cítila, keď som na internete čítala najprv o predpokladanej, potom o potvrdenej tragédii.
Včera bol ešte tu, aby si objal dcéru a vnuka. Potom odišiel. Navždy.