A teraz ten čas tu zrazu bol.
Vždy mi bolo ľúto podaromnici premrhať čas. Vždy som si musela nájsť nejakú činnosť. Nikdy som nedokázala iba tak ležať niekde pri vode a vyhrievať sa na slniečku. Vždy som musela niekade chodiť, niečo spoznávať.
Nikdy som nevedela oddychovať. Ani počas dovolenky.
Teraz sú naši už týždeň odcestovaní a ja som zrazu mala všetok čas iba pre seba. Pre nikoho iného iba pre seba. Dokážete si to predstaviť?
Dopredu som si robila plány, kam všade pôjdem, čo uvidím, čo nafotografujem, čo vypozorujem. No povedala som si, že nebudem vstávať hneď prvý deň. Ja som si to síce povedala, ale už o pol ôsmej ráno ma zobudila jedna kamarátka s nejakou prosbou. Ďalší deň sme mali už vopred naplánovaný program s ďalšou kamarátkou. A tak ten tretí deň som si povedala, že už je skutočne načase myslieť len na seba a konečne si aj dlhšie pospať. Veď som doma úplne sama, nemám absolútne žiadne povinnosti. A tak som si pospala. Popoludní sa mi už nechcelo ísť von. Iba večer posedieť ku káve ma vytiahli. Podobne uplynul aj ďalší deň, a potom ešte ďalší a ešte...
Začalo sa mi to páčiť. Uplynul celý týždeň a ja som sa nikde nevybrala. Iba som drichmala, čítala, povaľovala sa, sedela za počítačom i pri televízore, už ani na prechádzky a na kávičky s kamarátkami sa mi nechcelo. Až včera som sa prekonala a išla som do centra Londýna, lebo som si V&A Museum plánovala dávno. No musela som sa naozaj prekonať.
A dobre som urobila. Tým prekonaním seba samej som sa znovu naštartovala. Začína mi byť dlhá chvíľa. Už sa znova teším na našich, na deti. Už mi začínajú chýbať.
Ale zistila som, že aj také ničnerobenie má niečo do seba. Aj divánová dovolenka dokáže zázraky pri regenerácii síl.
