reklama

Historický kalendár - jún 2016

Výber niekoľkých slovenských a svetových osobností, udalostí a dní, aj cez vlastné videnie, vlastnú optiku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

3. jún

Pred 110 rokmi sa narodila francúzsko-americká herečka, speváčka a tanečnica Josephine Bakerová (vlastným menom Freda Josephine McDonald). Narodila sa 3. júna 1906 v St. Louis v Missouri. Po matke bola černošsko-indiánskeho a po otcovi latino-hispánskeho pôvodu. Už v detských rokoch pracovala ako slúžka v belošských rodinách a po nociach tancovala v nočných kluboch. Keď mala 17 rokov, odišla do New Yorku a s revue Black Birds sa v roku 1926 dostala do Európy. Osudovým sa jej stalo Francúzsko, kde v medzivojnovom období bola Josephine stelesnením hot-jazzu, ale spievala aj šansóny a tancovala ("charleston do tej doby nevídaným spôsobom"), dokonca aj hrala v niekoľkých filmoch. V dobových novinách sa písalo, že jej Paríž padol k nohám. Dá sa povedať, že ovplyvnila vkus nielen vtedajších Európanov, ale aj nasledujúcich generácií. pretože bola to práve ona, ktorá zmenila dovtedajšie predstavy o kráse. Lebo zrazu sa populárnym stal image krásnej černošky so snedou pleťou, vyholeným podpažím a vlasmi nagelovanými vaječným bielkom. Opaľovanie, ktoré sa predtým považovalo za nepatričné až vulgárne, sa zrazu stalo trendové a podnietilo aj vznik úplne nového výrobku - oleja na opaľovanie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V roku 1937 prijala Josephine Bakerová francúzske štátne občianstvo. Rodnej Amerike nevedela odpustiť segregáciu čiernych a bielych. Lebo hoci už bola svetovou hviezdou, pri svojom americkom turné nemohla napríklad večerať v "bielej" reštaurácii so svojim francúzskym snúbencom bielej pleti. Počas 2. svetovej vojny pracovala ako špiónka proti nemeckým okupantom pre francúzsku výzvednú službu. Za to jej bolo generálom Charlesom de Gaullom udelené najvyššie francúzske štátne vyznamenanie Rad čestnej légie.

Josephine počas svojho života bola jednou z mála zahraničných umelkýň kapitalistického sveta, o ktorých sa v socialistickom Československu písalo pozitívne a relatívne často. Bolo to pre jej charakter odvážnej bojovníčky za slobodu a rovnoprávnosť. Nemohla mať vlastné deti, a tak si počas svojho života postupne adoptovala dvanásť detí rôzneho vierovyznania a farby pleti. Ale aj kvôli tomu sa jej rozbilo ďalšie manželstvo (celkovo bola vydatá päťkrát; dve manželstvá mala za sebou už v 14 rokoch). Keďže zároveň žila veľmi márnivým životom, v istom období sa médiá začali viac zaujímať o jej financie, ako o deti. Tak či tak, deti boli doma viac samy bez adoptívnej matky ako s ňou, keďže najviac času trávila Josephine na pódiách. Medzi deťmi však bol blízky vzťah a navzájom sa podporovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnohí Josephine Baker obdivovali, iní zatracovali. Jej život (pôvod, výrazne exotický zjav, extravagantné chovanie, odvaha typu agenta 007, záujem o siroty, rozvody, márnivosť, dobročinnosť, atď., atď.) nebol nikdy jednotvárny a nudný, ale často rozporuplný. Bola krásna, ale aj komplikovaná. Zomrela v Paríži 12. apríla 1975 na následky mŕtvice.

Viac sa o Josephine Bakerovej dozviete z hodinového dokumentu BBC (v angličtine):

7. jún

Výročie nedožitých 85. narodenín slovenskej herečky a humoristky Magdy Pavelekovej.

V pamäti ostáva ako prvá dáma slovenského humoru. Avšak kto sa aspoň trošičku zaujíma o ňu aj ako o človeka, vie, že ako matka prežila vo svojom živote veľmi ťažké chvíle. Napriek tomu to nevzdala a úsmev i optimizmus rozdávala cez divadlo, film a zábavné programy, hoci najradšej hrala tragikomické postavy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Tragikomické postavy sú moje najmilšie. V nich sa herec divákovi celý otvorí, až tak, že cíti, ako z hľadiska vanie láska, súdržnosť, súcit. To je nádherný pocit, to najkrajšie na herectve.“ (Kultura.Pravda.sk 11.6.2016)

Nerozumiem súčasným formám humoru, alebo lepšie povedané: absolútne ma nedokážu pobaviť súčasné humoristické programy typu "Cica nežer". Namiesto toho, aby ma pobavili, ma iritujú. No humor mám rada. Nie som človekom, ktorý vie hovoriť vtipy tak, že nimi dokáže ľudí zabaviť, ale rada počúvam iných, ktorí majú nadanie rozosmiať ma. Pani Magda Paveleková patrila k tým ľuďom, ktorí to dokázali.

V dokumente TA3 Portrét s herečkou Magdou Pavelekovou z roku 2007 sa táto humoristka predstavila aj z inej strany:

11. jún

25 rokov od vyhlásenia zlatníckych prác Jána Szilassyho na hnuteľnú národnú kultúrnu pamiatku. Stalo sa tak 11. júna 1991 Nariadením vlády SR Z. z. č. 299/1991. Ján Szilassy (1705 Rožňava - 9.5.1782 Levoča) bol levočský zlatník, ktorý mal špecifický rukopis práce. Vyrábal bohoslužobné predmety a zdobil ich nielen drahokamami a českými granátmi, ale do predmetov vkladal aj emailové obrázky. Email v tomto prípade je vrchná lesklá náterová farba, ktorá vyniká tvrdosťou. Na Slovensku sa práce barokového zlatníka Jána Szilassyho nachádzajú najmä v rímskokatolíckych kostoloch (v najväčšom počte v kostole sv. Jakuba v Levoči), v troch prípadoch sú majiteľmi gréckokatolícke chrámy a v jednom pravoslávny chrám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Brezovica, kostol Všetkých svätých – monštrancia; Domaňovce, Kostol sv. Štefana Prvomučeníka – monštrancia, kalich, cibórium; Dúbrava, kostol sv. Jána Krstiteľa – kalich; Gelnica, kostol Nanebovzatia Panny Márie – monštrancia, kalich, cibórium; Hažlin, kostol Povýšenia sv. Kríža – kalich; Hrabušice, kostol sv. Vavrinca – pacifikál; Jasov, kostol sv. Jána Krstiteľa – kalich; Kežmarok, kostol sv. Kríža – kalich, pacifikál; Kluknava, kostol sv. Kataríny – monštrancia, kalich (3ks), cibórium, pacifikál; Krompachy, kostol sv. Jána Evanjelistu – kalich (2sk); Košice, Dóm sv. Alžbety – monštrancia; Letanovce, kostol Všetkých svätých – monštrancia, pacifikál; Levoča, kostol sv. Jakuba – monštrancia (5ks), kalich (5ks), cibórium, pacifikál (2ks), oltárny kríž, korunky hodnostné (2ks); Levoča, kostol Svätého Ducha – korunka hodnostná; Lukačovce, kostol Premenenia Pána – monštrancia; Ľubiša, kostol sv. Michala – kalich; Markušovce, kostol sv. Michala – kalich; Matiašovce, kostol sv. Petra a Pavla – monštrancia, cibórium; Mlynica, kostol sv. Margity – kalich, cibórium; Mníšek nad Hnilcom, kostol sv. Kríža – monštrancia, cibórium, pacifikál; Motešice (Dolné Motešice), kostol Narodenia Panny Márie – monštrancia; Muráň, kostol sv. Juraja – kalich; Nitra, hrad, bazilika sv. Emeráma – cibórium; Námestovo, kostol sv. Šimona a Júdu – pacifikál; Nová Kelča, kostol sv. Štefana – monštrancia, kalich, cibórium, pacifikál; Nový Ruskov (Veľký Ruskov), gr. k. chrám Panny Márie Ochrankyne – kalich; Pezinok, kostol Nanebovzatia Panny Márie – monštrancia; Pavlovce nad Uhom, kostol sv. Jána Krstiteľa – monštrancia; Podolínec, kostol Nanebovzatia Panny Márie – monštrancia; Poprad, Spišská Sobota, kostol sv. Juraja – cibórium, relikviár; Poráč, gr. k. chrám – kalich, darochraniteľnica; Prešov, konkatedrála sv. Mikuláša – kalich; Prešov, gr. k. chrám sv. Jána Krstiteľa – socha voľná; Prievidza (Staré Mesto), kostol sv. Trojice a Nanebovzatia Panny Márie – monštrancia; Rakúsy, kostol sv. Mikuláša – monštrancia; Ražňany, kostol sv. Demetera – monštrancia; Rimavská Sobota, kostol sv. Jána Krstiteľa – relikviár; Rožňava, kostol Nanebovzatia Panny Márie – cibórium, relikviár; Sabinov, kostol Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa – monštrancia, kalich, cibórium, pacifikál; Senné, kostol Navštívenia Panny Márie – kalich; Slovinky, pravoslávny chrám Nanebovstúpenia Pána – kalich; Soľ, kostol Krista Kráľa – cibórium; Spišská Teplica, kostol Svätej Trojice – monštrancia, kalich; Spišské Podhradie, Spišská Kapitula, kostol sv. Martina – monštrancia, kalich (2ks), relikviár; Spišské Vlachy, kostol sv. Jána Krstiteľa – monštrancia, kalich, cibórium; Spišský Hrhov, kostol sv. Šimona a Júdu – monštrancia, cibórium; Spišský Hrušov, kostol sv. Kataríny Alexandrijskej – kalich; Spišský Štvrtok, kostol sv. Ladislava – monštrancia, kalich, pacifikál; Šarišské Michaľany, kostol sv. Michala – monštrancia, kalich a paténa; Štós, kostol sv. Jána Nepomuckého – kalich; Torysa, kostol Božského Srdca – kalich, cibórium, pacifikál; Tvarožná, kostol sv. Mateja – kalich; Vranov nad Topľou, kostol Narodenia Panny Márie (bazilika minor) – monštrancia, kalich (2ks), cibórium, pacifikál; Vrbov, kostol sv. Serváca – monštrancia, relikviár, kalich (2ks), cibórium, pacifikál; Vydrník, kostol sv. Šimona a Júdu – kalich; Vyšné Repaše, kostol sv. Kataríny – monštrancia; Zákamenné, kostol Nanebovzatia Panny Márie – monštrancia; Žakarovce, kostol sv. Michala – monštrancia, kalich; Žilina, kostol Najsvätejšej Trojice – kalich. Bližšie pozri https://sk.wikipedia.org/wiki/Dielo_J%C3%A1na_Szilassyho

V našom okresnom meste Vranov nad Topľou sa zachovalo veľmi málo historických pamiatok. Ale to, čo sa zachovalo, je skutočne vzácne. Je ním barokový rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie (bazilika minor), v ktorom môžete obdivovať nádherné fresky Johanna Lucasa Krackera i rezbárske dielo Jozefa Hartmanna. Čo je však pred očami obyčajných smrteľníkov spravidla ukryté, sú zlatnícke práce Jána Szilassyho. Jeho dielo je európskeho významu; na Slovensku nemá obdobu a ani v celom Uhorsku nemal Szilassy žiadneho konkurenta. Ako zlatník a emailér svoje práce kreoval na základe svojského princípu svojskou výzdobou - polyfigurálnymi emailovými miniatúrami s biblickými motívmi. Bohoslužobné predmety vytvorené jeho rukou zachované vo Vranove a Novej Kelči som mala možnosť vidieť zblízka na vlastné oči pred 25 rokmi, keď som ako múzejníčka pripravovala (foto)výstavu vzácnych sakrálií nášho okresu. Pre mňa osobne nezabudnuteľný zážitok.

Ukážku jeho práce - detail na kalichu z kostola sv. Jakuba v Levoči – si pozrite tu.

V roku 1988 zomrel Vojtech Ihriský, slovenský sochár (28. výročie)

Vojtech Ihriský sa narodil v Krásne nad Kysucou 7. decembra 1899 v rodine učiteľa a regenschoriho. Ako absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe u Jána Štursu sa na začiatku svojej tvorby venoval žánrovej plastike so sociálnou a dedinskou tematikou (Rozsievač, 1922; Hrabačka, 1923; Popoludnie, 1924; Bez roboty bez chleba, 1925; Drevorubač, 1942). Bol jedným z hlavných autorov oficiálneho pomníkového programu 1. ČSR Pomníky padlým (v 1. svetovej vojne). Vytvoril pomníky vo Vrútkach, Trenčianskej Teplej, Senci a Podunajských Biskupiciach. Jeho najznámejším dielom je pomník P. O. Hviezdoslava v Bratislave, ktorý vytvoril s Jozefom Pospíšilom a v spolupráci s architektom Júliusom Lehockým. Stvárnil aj ďalšie významné slovenské osobnosti (M. R. Štefánik v Považskej Bystrici, Cyril a Metod v Mlynárciach). Ako všestranný umelec, ktorý študoval aj maľbu u Maxa Švabinského, sa tiež venoval reštaurátorstvu sakrálnych pamiatok, portrétovaniu, medailám i plaketám (medaily a odznaky s portrétom A. Hlinku). Svojou rozsiahlou komornou i monumentálnou tvorbou sa zaradil medzi zakladateľské osobnosti moderného slovenského sochárstva 20. storočia. Vojtech Ihriský sa tiež radí k priekopníkom športového lietania na Slovensku v medzivojnovom období a ako pilot sa stal držiteľom viacerých výškových rekordov. Dokonca je autorom vynálezu vreckového písacieho stroja s oddelenou klávesnicou v dlani, aby bolo možné na stroji písať aj počas chôdze alebo počas cesty v dopravnom prostriedku. Pre jeho vynaliezavosť a všestrannosť ho vraj priatelia prirovnávali k Leonardovi da Vinci. Vojtech Ihriský zomrel 11. júna 1988 v Bratislave.

Vojtech Ihriský
Vojtech Ihriský (zdroj: Foto: archív TASR, autor M. Borodáčová / 7. decembra 1964 )

Nezvyknem v rámci týchto historických kalendárov písať o ľuďoch alebo udalostiach, ak výročie nie je okrúhle alebo polookrúhle, teda s nulou alebo číslicou 5 na konci. Tentokrát som urobila výnimku, lebo na osobnosť Vojtecha Ihriského ma upozornil jeden z mojich čitateľov. Pred mesiacom mi napísal: "Najpeknejší deň prajem. 11. júna bude 28 rokov, čo zomrel Vojtech Ihriský, sochár a vynálezca. V BA bol denným hosťom v kaviarni Polom, kde som ho obsluhoval. Pamätám si dodnes, čo si objednával. Viedenskú kávu, plzenské pivo a borovičku sebe a vrchnému. Vždy keď bol dôchodok, tak to aj s pánom Jamnickým (spolusediacim) zumwenig roztočili." Potešilo ma, že čítanie týchto historických kalendárov vyvolalo v niekom spomienky, s ktorými sa chce so mnou podeliť a zároveň upozorniť na osobnosť, ktorá mu bola istým spôsobom blízka. Veď je dobre známe, že v kaviarňach sa umelci radi stretávali a aj do rána pri káve a vínku či niečom ostrejšom radi diskutovali. Vari najznámejšia v tomto smere boli bratislavské kaviarne Luxorka a Štefánka.

18. jún

Medzinárodný deň piknikov

Piknik je príležitosťou na výlet s rodinou alebo priateľmi von do prírody, pre ktorý je typické sedenie na deke a jedenie zbaleného jedla. Cieľom je oslava stolovania vonku a relaxácia.

Spomenula som si na detstvo, na čas hanušovských majálesov, či juniálesov pri Topli z grodzinskej strany alebo v "Kerce" (starí Hanušovčania tak volali grófsky park). Do tanca hrala cigánska hudba, jedni tancovali na kruhovom dláždenom parkete, iní roztrúsene posedávali na dekách v tráve a napchávali sa párkami zo stánku s občerstvením. Na školské majálesy či juniálesy (vtedy sme tuším mali voľno z vyučovania podobne ako dnes, keď deti chodia po exkurziách) nám mama zabalila poživeň do plátenej tašky. Milovala som tie chvíle, keď sme si kamarátky posadali do kruhu, každá vybalila, čo mala a navzájom sme sa ponúkali. Po roku 1968 tradícia majálesov, resp. juniálesov u nás zanikla. A tým zanikla aj tradícia piknikov, napriek tomu, že sedenie a jedenie v tráve piknikom v našom prostredí nikto nenazýval. Hanušovský park pustol, z parketu postupne vypadávali dlaždice a opustený železný stánok tam ešte roky strašil a pomaly hrdzavel. Teraz je v parku iba archeopark a na niekdajšie veselice i posedenia v tráve si spomenie málokto. Veľmi však túžim, aby sa tam raz znova vrátil normálny život, to znamená, aby sa park stal normálnym miestom vychádzok a odpočinku a trebárs aj piknikov či zábavy, aby sa na upravené zelené plochy nepozeralo ako na nedotknuteľné, lebo nás ako deti učili, že kultúrni ľudia po trávnikoch nechodia (možno preto tam kosia iba sporadicky a ľudia parkom nanajvýš prechádzajú), ale aby sa aj mestská parková zeleň stala normálnou súčasťou života kultúrnych ľudí, ktorí ju neničia, ale užívajú pre svoj relax a potešenie tak, ako som to neraz zažila v Londýne a jeho okolí.

Piknik v londýnskom Hyde Park
Piknik v londýnskom Hyde Park (zdroj: Agáta Krupová)

21. jún

Deň kvetov

Je určený záhradkárom a milovníkom zelene, ktorí oslavujú jar prostredníctvom rôznych podujatí, kde sa môžu dozvedieť množstvo informácií o kvetoch, starostlivosti o ne a majú tiež príležitosť kúpiť si zaujímavé rastliny. Tieto akcie majú často aj sociálny rozmer. Mimovládne organizácie prezentujú svoju činnosť a prebieha verejná zbierka na pomoc chorým alebo ľuďom odkázaných na pomoc druhých.

Spomenula som si na našu babku. Pri našom starom rodinnom dome zastavovali autobusy, spravidla aj s päťminútovou prestávkou. Niektorí cestujúci vyšli von nadýchať sa čerstvého vzduchu, iní zafajčiť. Baba poniektorých kárali, nech nehádžu ohorky do záhradky, iných, nech netrhajú kvety. Kto pekne poprosil, vždy mu kvet odrezali sama. Kvetinárstva neboli ako dnes na každom rohu. No peniaze babka za kvety nikdy nevzali, hoci im neraz chceli aj zaplatiť, keď z odrezaných kvetov bola neraz hotová kytica.

Kvetinové záhradky sme mali dve, a to z oboch strán pri vstupe do dvora. Jedna svojou dĺžkou kopírovala priečelie domu. Hneď pod múrom vľavo v úzkom páse odhradenom od ostatnej časti na výšku zastoknutými ílovými bridlicami skoro na jar vykukli snežienky. Napravo od nich po nejakom čase rozvoniavali konvalinky. Ďalší pozdĺžny záhon lemoval plot, ktorý oddeľoval záhradku od verejného chodníka. Plocha uprostred týchto dvoch záhonov bola predelená na tri úhľadné lichobežníkové záhony a vo zvyšných klinoch po oboch bokoch záhradky rástli dva stromové orgovány: sýto purpurovo-fialový a biely (ten druhý po rokoch vyschol, lebo ho raz v noci počas kvitnutia niekto necitlivo olámal).

V záhonoch sa postupne od jari do jesene striedali všetky možné kvety: narcisy, tulipány, sirôtky, cínie, pivónie, ale aj ľalie či gladioly ... Boli tam aj červené ruže a jeden popínavý krík drobných, jemne ružových púčikov. Pamätám si, že pivónie sme volali „rusadeľne ruže“, lebo zvyčajne kvitli okolo Turíc. Keď bol sviatok Božieho Tela a od kostola išla okolo oltárikov procesia, mama ma vyobliekala do pekných šiat, babka mi dali do rúk košík s lupeňmi kvetov, najmä tých „rusadeľnich“ a ja som ich spolu s ostatnými malými dievčatami rozhadzovala po ceste popred nohy kňaza nesúceho monštranciu. No názvy niektorých kvetov si pamätám iba tak, ako ich volali babka – kače piśčki (kačacie pyšteky), Bože paľočki (Božie pršteky), fajeruški ... V druhej záhradke sme sadili vždy jahody, no úplne vpredu mali baba ešte vysadené georginy (ďorďini) a astry. Vnútri dvora pred vchodovými dverami do domu bol celé leto vo velikánskom drevenom kvetináči dôstojný oleander.

Kvetinová záhradka bola babkiným kráľovstvom, do ktorého nechcela pustiť nikoho. Iba niekoľko rokov pred jej smrťou jej začal do záhradky kibicovať jej syn a môj otec, ktorý podľahol čaru gladiol a vždy babke priniesol z Prešova nové druhy cibuliek.

Ja som alergická na peľ, na kvety, na ich silnú vôňu, takže kvety okrem bytových vždyzelených nepestujem. Ale konvalinky som zbožňovala a bola som šťastná prešťastná, keď mi z nich babka každý rok zopár utrhli do malej vázičky.

29. jún

V roku 1861 zomrela anglická poetka Elisabeth Barret Browningová (155. výročie).

Láska dokáže divy, dokáže zázraky. Fráza? Klišé? V prípade tejto poetky skutočné naplnenie.

Elizabeth Barretová sa narodila 6. marca 1806. Už počas svojho života bola prominentnou anglickou poetkou viktoriánskej éry tak v Británii, ako aj v USA. Prvé verše písala vo svojich šiestich rokoch. Kolekcia jej básní z mladých rokov, ktorú sústredila jej matka, je jednou z najväčších kolekcií zachovaných juvenílií spomedzi anglických spisovateľov. Do literárnej spoločnosti bola oficiálne uvedená v roku 1830 bratrancom Johnom Kenyonom. Zbierkou básní, ktoré vyšli v roku 1844 a ktoré jej priniesli veľký úspech, získala pozornosť a obdiv o šesť rokov od nej mladšieho spisovateľa Roberta Browninga. Napísal jej vtedy, že zbožňuje jej verše, pôvabné vyjadrovanie, skvelú schopnosť dojať čitateľa a pravdivé odvážne myšlienky. Ich prvé stretnutie 20. mája 1845 v jej izbách zariadil bratranec John. Elisabeth mala vtedy 39 rokov. Svoj vzťah, zasnúbenie a svadbu utajovali zo strachu pred Elizabethiným otcom, ktorý nebol bezdôvodný, lebo jej otec ju nakoniec vydedil. V roku 1846 sa odsťahovali do Talianska, kde sa im narodil syn a žili tu po zvyšok života.

Elizabeth v pätnástich rokoch života začali trápiť bolesti hlavy a chrbta, ktoré ju sprevádzali celý život a k nim sa pridružili aj ďalšie zdravotné problémy. Bola stále chorľavá a slabá, ale keď sa spoznala s Browningom, akoby nabrala nový dych a jej život nabral nové obrátky a kvality, ktoré už vo svojom živote nečakala, v ktoré už vôbec nedúfala. V Portugalských sonetoch (písala ich tajne a manželovi sa o nich zdôverila až niekoľko rokov po svadbe) vyjadrila všetky svoje emócie - aj svoje obavy a komplexy zo seba, z citov a vzťahu, čo ju zaplavili a pohltili, aby nakoniec kapitulovali pred úplnou dôverou a odovzdanosťou sa láske milovaného muža.

XXXII

The first time that the sun rose on thine oath
To love me, I looked forward to the moon
To slacken all those bonds which seemed too soon
And quickly tied to make a lasting troth.
Quick-loving hearts, I thought, may quickly loathe;
And, looking on myself, I seemed not one
For such man's love!---more like an out-of-tune
Worn viol, a good singer would be wroth
To spoil his song with, and which, snatched in haste,
Is laid down at the first ill-sounding note.
I did not wrong myself so, but I placed
A wrong on thee. For perfect strains may float
'Neath master-hands, from instruments defaced,---
And great souls, at one stroke, may do and doat. (Sonnets from the Portuguese)

 

Keď prvé slnko zasvietilo jasne

na sľuby, že ma večne chceš mať rád,

vyčkávala som ešte na návrat

hviezd, ktoré snímu putá príliš včasné.

Veď rýchla láska – tá aj rýchlo zhasne.

A okrem toho – vravela som – hľaď,

som ako nástroj, čo naň škoda hrať:

chytíš ho do rúk, začne preúžasne

škrípať, nuž radšej vezmeš iný: tento

postaral by sa piesni o skazu.

Sebe nie, tebe krivdila som, viem to,

pretože ruky majstra dokážu

vyčariť krásu z mrcha inštrumentov

a môžu hrať aj ladiť odrazu.

(Portugalské sonety, preklad Jana Kantorová-Báliková)

Obrázok blogu

Elisabeth Barret Browningová zomrela 29. júna 1861 v manželovom náručí vo veku 55 rokov. Je pochovaná na protestantskom cintoríne v talianskej Florencii.

Prečítajte si tiež

Historický kalendár – máj 2016

Historický kalendár – apríl 2016

Historický kalendár – marec 2016

Historický kalendár – február 2016

Historický kalendár – január 2016

Agáta Krupová

Agáta Krupová

Bloger 
  • Počet článkov:  187
  •  | 
  • Páči sa:  94x

Zaujíma ma spoločnosť, kultúra, tradície a mnohé iné, rada píšem o zážitkoch všed- ného dňa, občas sem pripletiem i nejaký recept. Predtým som viac písala o Londýne a Anglicku, lebo som tam istý čas žila a stále tam žijú moji najbližší. V ostatnom čase sa začínam viac venovať rodnému mestečku Hanušovce nad Topľou a jeho okoliu - prírode, histórii, pamiatkam i zaujímavým ľuďom. Zoznam autorových rubrík:  SlovenskoHanušovce nad Topľou a okolieLondýn, Veľká BritániaMestá a miesta Veľkej BritánieKnihyFilm a televíziaDivadloReceptyJazyk, nárečie, slangZvyky, tradície, obradyHistorický kalendárDetiSpomienkyAj taký je životZamysleniaNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu