V ten deň sa v období socializmu každoročne oslavoval Deň Československej ľudovej armády na počesť konečného prielomu Nemcov v Dukelskom priesmyku v roku 1944. Ludvik Svoboda tu bojoval ako veliteľ 1. československého armádneho zboru, preto mal k Dukle taký blízky vzťah a preto sa tu týchto osláv osobne zúčastňoval. Ja som bola vtedy žiačkou základnej školy a už mohla som sa hrdiť, že som videla armádneho generála Svobodu na vlastné oči. Pred viac ako 40 rokmi to bol nevídaný zážitok vidieť prezidenta takto, a nie iba v telke alebo na fotografii v novinách.
Pokiaľ nebola poriadne vybudovaná kratšia cesta z Prešova na Chmeľov, chodili na Duklu dlhšou trasou, a to okľukou cez Hanušovce nad Topľou. Toto spôsobilo, že ako žiačka základnej školy som bola tiež jednou z mnohých ostatných, ktorí tvorili špalier okolo cesty, mávali papierovými zástavkami a bielo-modro-červenými mávadlami prezidentovi v ústrety. Keď kolóna áut popri nás prešla, každý spolužiak i spolužiačka kričali: „Ja som ho videl!" „Ja som ho videla!" Iba ja som spočiatku sklamane ticho stála, lebo za rýchlo mihnúcim sa oknom čiernej elegantnej šestotrojky som ho v skutočnosti nezazrela. No napokon som zvolala aj ja: „Aj ja som ho videla. Naozaj!"
V tých časoch to bol naozaj nevídaný zážitok. Ústavní a vládni činitelia vtedy osobne nenavštevovali regióny Pánu Bohu za chrbtom. A čo bolo pre mňa ešte úžasné, že som videla zblízka šestotrojku. Autá u nás mali vtedy iba poniektorí ľudia, tuším staré oktávie a embéčky. Prvú a dlhý dlhý čas jedinú volgu na širokom okolí mal iba náš svetový zmrzlinár Redžepovič. Kto išiel v lete na Domašu alebo Šíravu, vždy sa tu na zmrzlinu zastavil. Rad bol taký dlhý a každý kupoval aj do termosiek tak veľa zmrzliny, že občas tu ľudia museli stáť aj vyše dvoch hodín. Ale ani jeho volga nemohla predčiť šestotrojku. Bol to zážitok rovnajúci sa tomu, ako vidieť prezidenta.
Večer sme priebeh prezidentovej návštevy na východnom Slovensku sledovali aj v Televíznych novinách. Bol to pre nás skutočný sviatok, keď sme sa celá rodina zišli pri maličkej čiernobielej obrazovke Lunety. S napätím sme sledovali, či nejakou náhodou v televízii neukážu aj nás. Samozrejme neukázali, ale to na veci nič nemenilo. Kto sa mohol koncom 60. rokov minulého storočia z obyčajných ľudí pochváliť, že videl na vlastné oči prezidenta? Iba ja (J) a poniektorí ďalší.
Môj dedko si prezidenta Svobodu veľmi vážil a hovoril o ňom vždy s hlbokou úctou. A ja teraz, keď píšem tento blog a zároveň študujem niektoré historické fakty, zisťujem pre mňa osobne jeden zaujímavý fakt. Viete, kedy môj dedko zomrel? 29. mája 1975, teda v deň, kedy (ako som sa dočítala vo Wikipédii - http://sk.wikipedia.org/wiki/Ludv%C3%ADk_Svoboda_%28prezident%29) „Federálne zhromaždenie prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol Ludvik Svoboda zbavený prezidentskej funkcie."
