Už je to asi piata zima, ktorá do Londýna prináša vysokú bielu perinu. Ale neviem prečo, Londýn stále na to nie je pripravený. Autá nemajú zimné pneumatiky, na cestách nevidno ani jeden odhrňovač snehu, chodníky nemajú čim vyčistiť, lebo lopaty či metly drapačky tu ako praktické zimné pomôcky na odpratanie snehu nepoznajú.
Mnohí chodci v zimných mesiacoch ešte stále chodia v poltopánkach ako pred niekoľkými rokmi, niektoré ženy občas vidím ešte aj v decembri bez pančúch. Nuž, každý sa oblieka a obúva ako chce - v lete občas badám na nohách niektorých čižmy, v zime poltopánky či sandále. Nikto sa tu tomu nečuduje, iba asi ja sama.
Keď som s neúspechom opúšťala knižnicu a rozmýšľala, že check in budem musieť zájsť urobiť k jednej priateľke, zhrozene som sa pozrela na jednu mladú čiernu mamičku s dcérkou vo veku asi 5-6 rokov. Dievčatko malo na nohách krásne ružové lakové poltopánočky vhodné na obutie tak na koniec leta, začiatok jesene. Snehu na chodníku bola dosť vysoká vrstva, takmer po moje členky. Mama dcérku vonku vzala na ruky a niekoľko metrov ju preniesla k autobusovej zastávke. Je pravda, že husto snežiť začalo až pred obedom, ale sniežik sa objavil už aj včera, hoci iba veľmi skromne. Mohla predpokladať problémy. Alebo tu bola zrejme nováčikom?
Minulý rok som raz vo večerných hodinách videla ísť peši po zľadovatelom chodníku jednu bielu slečnu naboso v sandáloch na enormne vysokých podpätkoch. Kymácala sa z boka nabok, aby udržala rovnováhu. Poviem vám, bol to naozaj úctyhodný výkon.
O niekoľko dní neskôr som stretla jednu dievčinu žltej rasy, ktorá mala obuté nizučké „papučkové" poltopánočky s úplne tenkou hladučkou podrážkou. Mala som pocit, že na každom kroku spadne a poriadne si rozbije hlavu. Pri chôdzi sa iba lapala stien budov, ale stabilitu tela aj tak udržiavala iba s maximálnym úsilím. Išla som v protismere, nemohla som jej teda pomôcť. Bolo to skoro ráno v nedeľu, keď ulice boli ešte prázdne. Prišlo mi jej strašne ľúto, lebo snažila sa na mňa usmiať, uvedomujúc si istú komickosť svojej situácie, ale zároveň som v jej očiach postrehla aj neistotu a obavy, ako dôjde na miesto určenia.
Som naozaj zvedavá, kedy Londýnčania pochopia, že na zimu sa treba prichystať. Inak tam stále pri každom snehu budú problémy so súkromnou dopravou, i dopravou do zamestnania. A tak sa nemožno diviť ani pracovníčke knižnice, že dala odpoveď, akú dala svojmu návštevníkovi. Veď každý normálny človek v Londýne predsa vie, že keď sneží, prestávajú chodiť autobusy a vlaky a vtedy je problém zohnať aj taxík. A keď takto skolabujú všetky druhy dopravy, tie pracovníčky knižnice, ktoré bývajú blízko, domov sa peši dostanú, hoci s námahou, ale tie ďalšie by tam museli zrejme ostať spať.
A ja iba dúfam, že v pondelok ráno, letisko, z ktorého odlietam domov na Slovensko, bude akcieschopné. Veľmi sa teším, že po viacerých rokoch opäť zažijem pravé slovenské Vianoce. Verte, v Londýne je veľa dobrých vecí a veľa dobrých ľudí, ale Vianoce tam nikdy nebudú také krásne ako u nás.
