Wealdstone je okres v severozápadnej londýnskej štvrti Harrow. "Stone" v jeho názve vraj označuje pieskovcové kamene, tzv. "sarsens", ktoré v minulosti tvorili hranicu medzi farnosťami Harrow a Harrow Weald. Hoci prvá zmienka o konkrétnom názve Wealdstone je z roku 1553, mladí autori malieb na múre okolo stanice metra Harrow & Wealdstone Station začínajú kreslený historický príbeh obdobím na prelome 18. a 19. storočia počas vlády kráľa Juraja III.
Rok 1800 bol rokom zjednotenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska.
Toto obdobie bolo v Británii tiež érou priemyselnej revolúcie (vznik bánk, rozvoj obchodu, modernizácia poľnohospodárskej výroby, výstavba tovární, rozvoj dopravy na transport tovaru kanálmi i železnicami, export uhlia a železa do Európy, zlepšenie kvality ciest na dopravu ľudí dostavníkmi...). Budovateľský trend, najmä výstavba železnice, zasiahli aj časť Harrow Wealdstone.
Obdobie vlády kráľovnej Viktórie (1837-1901) znamenalo pre Spojené kráľovstvo stabilitu a vrchol jeho politickej a ekonomickej moci, ale aj rozvoj vzdelávania strednej vrstvy, bol vydaný zákon, ktorý v Británii zrovnoprávnil cirkvi, i prijatý zákon o reforme volebného práva. Kráľovná a jej manžel princ Albert boli pre obyvateľov príkladom, čo sa týka rodinného života a životných hodnôt.
Dodnes je tu populárne meno Roberta Peela, absolventa prestižnej Harrow School a ministerského predsedu, ktorý stál pri zrode modernej koncepcie policajných zložiek v 1. polovici 19. storočia. Policajtov Metropolitan Police dodnes neformálne volajú podľa jeho krstného mena "bobbies". Na Wealdstone je po ňom pomenovaná jedna z ulíc - Peel Road.
Železnica, cesty, vlaky, električky... Predtým, ako bola postavená železnica, tu boli iba polia a zopár domov, čulý život pulzoval iba na Harrow on the Hill. Potom sa tu všetko zmenilo.
V roku 1896 začal v Harrow výrobu jeden zo závodov firmy Kodak. V súčasnosti sa tu vyrába fotografický papier a široká škála grafických filmových materiálov pre polygrafický a vydavateľský priemysel.
Do osudov ľudí kruto zasiahli obidve svetové vojny a nenechali ľahostajnými ani mladých výtvarníkov.
Sedem rokov po skončení 2. svetovej vojny zasadla na trón Alžbeta II., súčasná kráľovná, ktorá podobne ako kráľovná Viktória, požíva v národe veľkú úctu a priazeň.
Maľby na múre pretína pamätná tabuľa venovaná obetiam najväčšieho železničného nešťastia v mierových dejinách Veľkej Británie. K zrážke troch vlakov došlo na Harrow & Weldstone Station 8. októbra 1952. Zahynulo vtedy 112 ľudí, z toho 64 zamestnancov železnice na ceste do práce, 340 ľudí bolo zranených. Bola to tu v poradí tretia nehoda; k prvej došlo v roku 1838 (1 mŕtvy), pri druhej v roku 1870 zomrelo 9 ľudí a 44 bolo zranených.
Neodmysliteľnou súčasťou najmä vianočných sviatkov sú v uliciach, nákupných centrách a iných verejných miestach orchestre a spevokoly Armády spásy, ktoré sa pri tejto príležitosti venujú aj charitatívnym zbierkam.
Šesťdesiate, sedemdesiate a ďalšie roky vnímajú mladí najmä cez hudbu. The Who patrila k špičkovým rockovým skupinám a jeden z jej členov - Keith Moon - sa narodil neďaleko, hneď vo Wembly.
Pozornosti mladých neušli ani zmeny v architektúre a urbanizme ich mestskej časti.
A prečo vlastne iniciatíva spísať maľbou dejiny vznikla?
Odpoveď ponúka posledný z obrázkov: Začalo nové tisícročie.
Štrnásť rokov odolávajú maľby povestným anglickým dažďom a na niekoľkých orýpaných a špinavých miestach sa podpísali nielen dažde. A možno niekto práve preto hneď namieta, že tieto maľované obrázky nie sú vôbec žiadnym veľkým umením a zrejme na mnohých okoloidúcich nepôsobia ani esteticky. Tak v čom sú výrazne lepšie od grafitov?
Môj názor je, že na rozdiel od ilegálnych grafitov, ktorými ich autori iba značkujú vlastné, resp. "dobyté" územie a nič viac, tieto obrázky - niektoré viac, iné menej - vypovedajú o myslení, cítení, obdive, strachu, či záujmoch ich autorov tak, ako sa im kryštalizovali pri zachytávaní čriepkov národnej i lokálnej histórie. Deti mali radosť z objavovania i zo samotnej tvorby, ostatní minimálne môžu využiť čas pri čakaní na doubledecker, keďže hneď pri múre je autobusová zastávka.
P.S. Počas 2. svetovej vojny uskutočnili Nemci od 7. septembra 1940 do 21. mája 1941 na Spojené kráľovstvo nálety, pri ktorých na krajinu zhodili viac ako sto ton výbušnín. Samotný Londýn napadli spolu 71-krát a bombardovali ho nepretržite 57 nocí. O život prišlo asi 20 tisíc Londýnčanov. Prečo to píšem? Všimnite si obrázok, kde autor/ka zachytáva práve toto. Rozprával mu/jej o tom niekto? Ak nie, čo ho/ju viedlo k tomu, že sa nad tým tak sugestívne zamyslel/a? Z obrázku mám pocit, že tie výkriky o pomoc a vzdychy ešte aj dnes počuť až tu, ku mne. A otáznik sa pýta: Prečo?
Tie maľované obrázky nie sú bezcenné. Majú význam, majú zmysel.
Súvisiace články
London-Harrow I. - Byron a jeho nemanželská dcéra Allegra
London-Harrow II. - Miesto prvej smrteľnej nehody vodiča auta v GB
London-Harrow III. - Elitná chlapčenská škola Harrow School
Zdroje
http://en.wikipedia.org/wiki/Harrow_Weald
http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Spojen%C3%A9ho_kr%C3%A1%C4%BEovstva
http://en.wikipedia.org/wiki/Harrow_%26_Wealdstone_station
http://en.wikipedia.org/wiki/Harrow,_London
http://www.pluska.sk/plus-7-dni/relax/unikatna-mapa-vas-prenesie-do-cias-bombardovania-londyna.html
