Každý rok k nám domov chodieval Mikuláš a týždeň po ňom Lucia. Mikuláš prišiel, aby rozdal sladkosti, Lucia zisťovala, či sa vieme modliť a či poslúchame rodičov. Omotaná v škaredej sivej deke s hrubo načierneným obočím, ostro červenými ústami a lícami špinavými od sadzí. Tak nejako si ju pamätám. Stiahla si dolu, až úplne na stôl stropnú lampu, tienidlo na nej otočila tak, aby nám dobre videla do tváre a seba zaclonila. Otec sa po večeroch pri tej lampe holil. Rozložil si na stôl zrkadlo, holiaci krém, v nádobke vodu, štetku a britvu, potom začal holiaci obrad. Vždy presne tie isté pohyby, ten istý úkon. Bolo to v čase, keď sme sa každé ráno umývali v lavóre. Lavór stál na starom kovovom stojane. Pri ňom „okerľik“ s vedrom vody a litrovým smaltovaným hrnčekom. Nad ním veľké zrkadlo. Večer za svetla lampy padal odtiaľ nepríjemný tieň.
Vždy mi boli obidvaja – Mikuláš aj Lucia – veľmi povedomí. Rozdielni, a predsa rovnakí. Bála som sa jeho, aj jej. Nedokázala som sa im pozrieť do očí. Vždy som si s úľavou vydýchla až vtedy, keď za sebou zatvorili dvere. Až raz ...
Myslela som, že Lucia je dávno preč. Už som len prepletala nohami, no pred jej príchodom som sa neodvážila ísť vonku. Vtedy sme splachovací záchod v dome ešte nemali. Chcela som po násypku okolo domu a potom popod šopu rýchlo prebehnúť na začiatok záhrady k drevenej latríne, no tam sa črtala postava. Rozbehnutá som zrazu celá stuhla, krvi by sa mi nebol dorezal. Záhadná postava si práve pripaľovala Detvu.
„Gazdyňko, to vy?“ Neverila som vlastným očiam. Nemohol to byť nikto iný. Ani môj otec, ani dedko, ani v našom susedstve nikto okrem nej nefajčil. Iba jeden ujko fajku. Bola to teta odnaproti, ktorá na nás dohliadala, keď mama mala iné povinnosti a potrebovala s nami, deťmi, pomôcť.
Ďalší rok už Lucia neprišla. Ani týždeň predtým Mikuláš. Iba v noci nechal sladkú nádielku v topánkach na okne.
Detské videnie sa rozplynulo, ale ich svojské čaro vo mne stále pretrváva.
Ďalšie články s (pred)vianočnou tematikou:
