Mohla som to riešiť tak, že ju pošlem domov a nech sa o ňu postará manžel alebo jej mama. No ja som sa rozhodla inak. Bolo okolo obeda. Cesta autobusom jej trvala viac ako hodinu a čakalo ju aj prestupovanie na iný dopravný spoj. Svojho zubára by už asi na pracovisku nestihla. To znamená, že by musela hľadať pomoc na pohotovosti, čo by pre ňu v ten deň znamenalo ešte jednu cestu, a to do okresného mesta. A ona bola vo vysokom štádiu tehotenstva.
Dvihla som teda telefón a vytočila číslo k môjmu zubárovi. V slúchadle som najprv začula niečí krik a vzápätí nervózny hlas sestričky. Vysvetlila som jej náš problém s prosbou, či sa môžeme zastaviť. Sestrička narýchlo cez zuby precedila, že pán doktor sa už hodnú chvíľu trápi s dlátkom pri rozdrvenom zube v číchsi ďasnách, už aj injekcia vyprchala, ale keď ostatní pacienti v čakárni nebudú mať námietky, tak nás vezme mimo poradie.
Zdalo sa mi, že všetko prebieha super; keď sme došli do čakárne, nikto z prítomných nenamietal. A tak sme vošli dnu. Vyčerpaný doktor bez štipky dobrej nálady si bokom niečo nespokojne hundral, kým sestrička usádzala Lenku do kresla.
Lenka vyzerala iba máločo staršia od mojej dcéry, preto som sa sťaby matka postavila blízko kresla, že jej budem morálnou oporou.
Konečne pán doktor k nej podišiel: „Otvorte ústa, prosím."
Na toto obligátne vyzvanie zubára sme všetci automaticky čakali to, čo doktor žiadal, iba nie to, čo vyšlo z Lenkiných úst: „Neotvorím."
Pán doktor neveriacky na ňu pozrel a zmohol sa iba na: „Prosím?!" Zo sestričky sa vydralo: „To čo má toto znamenať?" A mne by sa v tej chvíli nebol krvi dorezal. V mihu som si uvedomila, akú ťažkú hodinu strávili pri predchádzajúcom pacientovi, aj na to, ako som ich musela prosiť, aby nás predsa len prijali a ostatných, aby nás pustili mimo poradie.
„Otvorte ústa, prosím!" zopakoval lekár ešte raz, teraz už zvýšeným hlasom.
„Neotvorím," so slzami v očiach trvala na svojom Lenka.
Lekár poodstúpil od kresla a pozrel na mňa: „Načo ste sem prišli!?"
Zahmlilo sa mi pred očami. Toľké úsilie z mojej strany pomôcť jej a ona takto? Postavila som sa čelom k nej, nahla sa nad ňu a veľmi dôrazne a pomaly som povedala: „Otvor - tie - úúústa!!! - A - okamžite! - Rozumieš?!" Zdesene sa na mňa pozrela. Takúto ma nepoznala. Tie ústa nakoniec predsa len otvorila.
Znechutený lekár pri pohľade do jej úst ešte utrúsil: „Dievča, dievča, tento chrup je cintorínom všetkých vašich zubov..."
Keď sme vyšli z ordinácie, Lenka sa na mňa pozrela a povedala: „Ja by som tie ústa nebola otvorila, ale zľakla som sa ťa viac ako zubára."
Iba som poriadne stisla pery a zaťala zuby, lebo inak som v tej chvíli za seba neručila. A v duchu som sa zariekala, že už nikdy viac s Lenkou k zubárovi nepôjdem, aj keby na pracovisku od bolesti rovno rodila.
Dnes sa už na tom iba smejem. Ale vtedy....
