Nerada miesim, ale keď už toto mám za sebou, potom mi zvyčajne ide robota jedna radosť. I bobaľky našúľať a pokrájať, to hej, to ide rýchlo, ale ukladať na plech - to robím nerada.
Vôňa kuchyne prilákala ku mne mladšieho vnuka. Vraj mi chce pomáhať. Prečo nie? Spomenula som si, ako som ja ako dieťa pomáhala s bobaľkami mojej babke. Aj na plech drobné cestíčka radila jedno k druhému, aj ich po upečení vyrastené a jemne zlepené jeden od druhého oddeľovala. A tak som ukázala mladšiemu vnúčikovi, čo má robiť a on sa s úsmevom pustil do práce. Hneď na to prišiel aj starší vnuk, že on tiež pomôže. Tak naukladali dva plechy. Potom cez okienko sledovali, ako cesto naberá na objeme ešte aj v rúre a ako postupne ružovie. Hoci už bolo neskoro a boli navečeraní, ešte ochutnali zo všetkého, čo chceli. Tej vôni sa jednoducho nedalo odolať. Samozrejme po tom nemohli ísť hneď spať. Ale sú prázdniny, tak výnimočne môžu zameškané dospať ráno.
Keď som všetko skončila, zašla som za nimi: „Ďakujem, že ste mi pomohli."
Na to sa starší vnuk ozval: „Aj ja ti ďakujem, starká."
Myslela som, že ďakuje za bobaľky. Chutili mu ešte teplé z plechu. Až som sa bála, aby ho brucho nebolelo, ale všetko bolo v pohode.
„Chutili?" opýtala som sa ho. „Hej," odpovedal, „ale ja ti ďakujem, že dnes môžem ísť neskoro spať."
Nuž či tak alebo onak, radosť som vnukovi určite urobila.:-)
Iný vianočný: