Vždy stál na priedomí opretý o svoju drevenú bakuľku. Tým, čo prechádzali okolo neho a on uznal za vhodné, sa zďaleka pozdravil, od detí pozdrav doslova vyžadoval. Keď niektoré tak neurobilo, zakričal za ním a tou bakuľkou poriadne pohrozil.
Raz tak opäť stál pred domom a pozeral, s kým by to slovíčko prehodiť mohol. No na obzore nebol nikto vhodný. Až zrazu zbadal jednu občianku cigánskeho pôvodu. V očiach mu zaihrali iskričky. Prihovoril sa jej. A ona, vďačná za pozornosť, ktorú jej venoval, sa rozhovorila. Vraj ide od mäsiara. Ale rozdumuje, čo jej povedal, lebo tomu vraj nerozumie. Ujo Onda o jej problém hneď prejavil patričný záujem.
- A co ci ten meśar povedal, dušo moja?
- Ahoj.
- Ahoj? A ty temu ňerozumiš?
- Ňe, ňerozumim.
- Joooj, ta znaš, ja bi ci povedal, aľe ňeznam, či možem.
- A preco bi sce ňemohľi?
- Ta, znaš, to taka deľikatna zaľežitosc.
- Co? Jaka zaľežitosc? - Občianka cigánskeho pôvodu nechápala, čo jej hovorí.
- Ta ci povim tak, žebi śi rozumela: Ahoj znamena poraźilo bi ce.
Ujo prižmúril oči a čakal, ako Cigánka zareaguje. Ona naňho najprv vytreštila oči, potom, keď si v plnom rozsahu uvedomila, čo jej povedal, vstúpil do nej hnev, obrátila sa čelom vzad a trielila späť ku mäsiarovi. Ešte ani poriadne neprestúpila prah dverí, keď ľudia stojaci v dlhom rade s údivom a nechápavo pozerali na rozčertenú Cigánku, prečo zdraví mäsiarovi takým veľmi zvláštnym spôsobom, prečo naňho kričí a za každým „ahoj" jej ruka vyletuje smerom k nešťastníkovi ako šíp:
- Ahoj tebe, ahoj tvojej maceri, ahoj calej tvojej rodziňe.
Dlho predlho sa všetci z toho smiali. Aj ja, lebo sa mi to vtedy naozaj zdalo smiešne. No zároveň mi bolo toho mäsiara i Cigánky trochu ľúto, lebo naša babka nikdy „ňeporaźovaľi", iba „do frasa" poslali; vždy povedali, že „poraźeňe" neželajú ani najhoršiemu nepriateľovi. A ja sa toho tiež držím.
Zároveň vyjadrujem želanie, aby ľudia, ktorí sa budú dnes a nielen dnes navzájom stretávať a zdraviť, aby svoje pozdravy mysleli úprimne, bez falošných podtónov.
