Týka sa metodiky vedenia kroník.
Obecným kronikám som sa začala venovať ešte pred rokom 1989 ako okresná metodička v rámci svojej niekdajšej múzejnej činnosti. V tom čase mali múzeá povinnosť metodicky usmerňovať obecných kronikárov a krátke obdobie mali dokonca tiež na starosti vyplácanie ročných odmien kronikárom. V období po nežnej revolúcii táto povinnosť múzeám zanikla. V roku 1996 sa gestorom kronikárskej činnosti na Slovensku stala DOMOVINA Martin v spolupráci s Muzeálnou slovenskou spoločnosťou.
Po roku 1989 sa viacerí kronikári v regióne mojej pôsobnosti zo zotrvačnosti aj naďalej obracali o radu na naše múzeum a ja som si vždy pre nich našla čas. Okrem toho sme sa u nás, teda v Hanušovciach nad Topľou, vždy hrdili tým, že tu v prvej polovici 19. storočia pôsobil dlhý čas Andrej Čorba, autor veršovanej kroniky vo východoslovenskom nárečí, v ktorej sú obšírne opísané udalosti cholerového povstania z roku 1831. Preto mu bola v roku 1995 pri príležitosti 225. výročia jeho narodenia a 150. výročia úmrtia odhalená pamätná tabuľa na tunajšom evanjelickom kostole. O rok neskôr – teda v roku 1996 – sme na pamiatku Andreja Čorbu usporiadali v hanušovskom múzeu prvý ročník bienále súťaže mestských kroník východného Slovenska a obecných kroník okresu Vranov nad Topľou pod názvom Čorbove Hanušovce. Vďaka tejto súťaži som bola aj naďalej v spojení s mnohými kronikármi.
Niekedy okolo roku 2000 ma prvýkrát o spoluprácu lektorovať kronikárom v rámci vzdelávania pracovníkov samosprávy oslovilo Regionálne vzdelávacie centrum v Prešove. Vzápätí po tom sa spolupráca na vzdelávaní kronikárov rozšírila aj s RVC Košice, neskôr RVC Martin, Trnava, Trenčín a Nitra, ktoré sú združené v rámci AVS – Asociácie vzdelávania samosprávy, no kronikárom som lektorovala aj v niekoľkých ďalších mestách Slovenska.
Prostredníctvom seminárov a diskusií som stále viac a lepšie spoznávala prácu kronikárov po celom Slovensku, pričom sme neraz spoločne rozoberali rôzne konkrétne problémy a postup ich riešenia. Nová doba prinášala nové rozmery tejto zaujímavej činnosti, ktoré kronikári viac alebo menej aplikovali pri vlastnej kronikárskej práci, ale legislatíva sa v tomto smere nepohla dopredu.
Keď som začínala spoluprácu s RVC, východiskom pre lektorovanie a diskusie s obecnými kronikármi mi bola Príručka pre obecných kronikárov od Ladislava Jasenáka z roku 1995. Po novembri 1989 ponúkala nový pohľad na kronikársku prácu najmä čo sa týka tém obsahu obecných kroník, ale autor príručky orientoval pozornosť kronikárov už aj na zavádzanie a využívanie výpočtovej techniky v ich praxi.
Vývoj však ide sústavne dopredu, a tak to, čo bolo v roku 1995 po technickej stránke unikátne, postupne sa stávalo neaktuálnym, a to, čo bolo vtedy moderným, je dnes už zastaraným alebo dokonca nepoužiteľným. Preto som sa sústavne snažila sledovať najnovšie trendy v možnostiach využívania technických vymožeností a aplikovať ich predovšetkým na vedenie dokumentačných príloh ku kronike, keďže elektronická podoba obecnej kroniky v Slovenskej republike doposiaľ nie je zo zákona uznaná ako rovnocenná ručne písanej knihe. V tomto smere sú už dávno pred nami v susedných Čechách, kde (hoci stručne, ale predsa) Zákon o kronikách obcí č. 132/2006 Sb. zo 14. marca 2006 pojednáva nielen o zápisoch do kroniky o vedení a uložení obecnej kroniky, ale zahŕňa aj elektronickú podobu kroniky ako rovnocennú písanej knihe.
Zákonne ustanovenie o možnosti viesť elektronickú podobu obecnej kroniky na Slovensku zatiaľ síce chýba, ale mnohí kronikári, ktorí sú vo svojom remesle veľmi šikovní, už odmietajú ručne písať obecnú kroniku. Ak im obec vyjde v ústrety, ručný prepis ročného záznamu vykoná iná osoba. Ak nie – a je to pochopiteľné najmä vo veľkých mestách, kde ročný záznam do kroniky obsahuje niekoľko desiatok strojom písaných strán – tam je už v súčasnosti ako samozrejmosť zavedená elektronická podoba kroniky a jej tlačené výstupy.
Príručka pre obecných a školských kronikárov a iných nadšencov pre dokumentáciu regionálnej alebo rodinnej histórie (vydavateľ RVC Prešov, 2013, 120 strán) je rozčlenená do viacerých kapitol a podkapitol. V úvode stručne oboznamuje čitateľa s históriou kronikárstva na území súčasného Slovenska. Nosnou časťou publikácie je metodika vedenia obecných kroník, ktoré je zákonnou povinnosťou. V rámci tejto kapitoly venujem pozornosť historickým dokumentom a súčasným právnym normám o vedení obecných kroník, osobnosti obecného kronikára, získavaniu a spracovávaniu podkladov ku obecnej kronike, tematickému členeniu ročného záznamu, schvaľovacím procedúram ročného záznamu a formálnemu prepisu do kroniky a odpisom kroník a i. Náležitú pozornosť venujem aj vedeniu dokumentačných príloh ku kronike (fotodokumentácia, videodokumentácia, dokumentácia zvukových záznamov, tlačených dokumentov a trojrozmerných predmetov).
V tejto publikácii som sa snažila skĺbiť doposiaľ platnú legislatívu so súčasnou dobou a aktuálnymi problémami obecných kronikárov. Stále sa prihováram najmä u tých kronikárov, ktorí majú k tomu vzťah a ich ročné záznamy nie sú rozsahom príliš veľké, aby zotrvali pri ich ručnom prepisovaní na stránky obecnej kroniky. Elektronická podoba kroník zasa dáva možnosť členiť text ročného záznamu fotografiami a inými dokumentmi, čo pri ručnom písaní kroník nie je dovolené.
Najdôležitejšie však je, aby každá obec, každé mesto malo svoju kroniku živú, to znamená, aby v obecnej kronike dlhodobo neabsentovali ročné záznamy. Lebo hoci obecná kronika nemá charakter archívneho dokumentu (je druhotným prameňom), predsa je neoceniteľným zdrojom informácií o živote obyvateľov obce/mesta konkrétneho historického úseku pre budúce generácie.
Okrem obecných kroník venujem v príručke pozornosť aj ďalším druhom kroník, ktorých vedenie nie je podmienené zákonom (školské, cirkevné a firemné kroniky). Pred rokom 1989 boli aj školy a závody vedené k pravidelnému písaniu svojich kroník. Po nežnej revolúcii sa väčšina inštitúcií zbavila tejto pre nich častokrát zaťažujúcej činnosti. Okrem toho vznikali mnohé nové vzdelávacie inštitúcie a firmy, ktoré na kroniky popri rôznych povinnostiach a problémoch ani nepomysleli, resp. si možnosť ich existencie alebo potreby vôbec neuvedomovali. No prešlo dvadsať a viac rokov, a tie, ktoré sa udržali a môžu sa hrdiť konkrétnymi úspechmi, zrazu cítia absenciu v informáciách o histórii svojej školy alebo podniku. Možno vtedy, ak sa blíži okrúhle výročie založenia. A možno z iného dôvodu. Mnohé zo škôl a podnikov majú svoje kroniky, ale iba internetové. Takéto kroniky však v niektorých konkrétnych prípadoch majú mnoho nedostatkov. Sú predovšetkým iba zbierkou fotoalbumov bez náležitých popisov. Takéto fotografie sú zrozumiteľné len úzkemu okruhu ľudí. Ak by sa niekto zaujímal o históriu konkrétnej školy alebo firmy, tak absolútne neuspeje. Viem, že bádateľ, ak chce niečo seriózne naštudovať, nemôže obísť archívy. Ale kroniky môžu bádateľa v niektorých momentoch konkrétne nasmerovať a tým mu v archívoch ušetriť mnoho cenného času. Okrem toho internetové stránky ich majitelia často inovujú, menia, staré rušia, a tak sa informácie z nich strácajú do nenávratna.
V tomto smere ku kronikám najzodpovednejšie pristupujú farnosti katolíckej a evanjelickej cirkvi, ale aj spoločenstvá iných náboženstiev na Slovensku.
Hoci iba stručne, ale predsa som sa v publikácii dotkla aj rodinných kroník, ktoré začínajú byť v ostatnom období veľmi populárne, čo kvitujem s veľkou radosťou.
Poslednou kapitolou tejto príručky je informácia o vybraných slovenských a zahraničných elektronických internetových databázach, ktoré pre kronikárov znamenajú ľahko prístupný zdroj užitočných informácií z pohodlia ich domova.
V prílohovej časti publikácie sú citované znenia historických dokumentov o vedení obecných kroník a sú tu uvedené aj kontakty na inštitúcie, ktoré môžu kronikári pri svojej práci akútne potrebovať.
V úplnom závere knižky je súpis použitých prameňov a literatúry, ale aj súpis niektorých ďalších zaujímavých prameňov a článkov, ktoré s prácou kronikára súvisia.
Táto príručka okrem toho, že chce napomôcť metodike vedenia obecných a iných druhov kroník, chce byť tiež hlasom, ktorý oslovuje kompetentných, aby sa na chvíľu pristavili aj pri problematike obecného kronikárstva v Slovenskej republike. Toto je síce povinné zo zákona, ale Zákon SNR č.369 o obecnom zriadení z roku 1990 a v neskorších úpravách mu venuje iba jednu vetu, a to, že obec spravuje svoje vnútorné záležitosti a v rámci nich vedie obecnú kroniku v štátnom jazyku, prípadne aj v jazyku národnostnej menšiny. Čo sa týka ostatných záležitostí, stále sú v platnosti Pokyny Ministerstva kultúry Slovenskej socialistickej republiky z 9.12.1983 č. 6502/83 o obecných kronikách.
Aktualizácie:
V júni 2019 RVC Prešov vydalo ďalšiu publikáciu, a to Praktickú príručku pre kronikárov (Aktualizované 12. júna 2019).
V októbri 2024 vyšla pod tou istou gesciou publikácia pod názvom Kronika tradične i moderne. Autorka a zostavovateľka Agáta Krupová, ďalší autori Martin Lukáč Kinčeš a Zuzana Kollárová. (Aktualizované 25. marca 2025.)
