... poznamenala sestra v našej rodnej šarištine.
Vzápätí sme začali spomínať, aké "šariske prislovka", teda šarišské porekadlá často používali naša hanušovská babka. Aj sme si ich spísali, hoci nie je veľa tých, ktoré si pamätáme.
Kazal pan psovi a pes chvostovi.
Pes sebe ľehnul a chvust śe ňehnul.
Kazal pan, muśel sam.
Toto babka zvykli odcitovať aj celé, ak sa im žiadaná pomoc nedostavila.
Ak niečo dlho úporne hľadali a nakoniec zistili, že hľadaná vec je na mieste, na ktoré hľadeli už viackrát predtým, ale nezbadali ju, poznamenali:
Naprosto śľepeho na druhej strane.
V našom kraji bolo vždy zvykom, že keď prišiel niekto na nejakú oficiálnejšiu návštevu, sústavne ho domáci museli núkať s tým, čo bolo nachystané na stole, lebo sa to tak patrilo. A čo sa „patrilo“, bolo nepísaným zákonom. A čo bolo nepísaným zákonom, to sa „muselo“. Naopak k obradovému bontónu hostí patrilo nevrhnúť sa hneď na jedlo, ale najprv robiť zdĺhavé okolky s tým, že veď nikto neprišiel na návštevu hladný, načo toľko veľa domáci na stôl nachystali a podobne. Postupne si však každý začal z niečoho naberať a uhrýzať a keď návšteva odchádzala, misy zvyčajne ostávali prázdne. Veď mäsové výrobky neboli takou každodennou samozrejmosťou ako dnes ani doma, a dokonca ani v mäsiarňach. A tak nech sa pripravilo pohostenia menej alebo veľa, vždy sa všetko či takmer všetko skonzumovalo počas návštevy. Keď návšteva odišla a nastal čas upratovania, babka najprv zahlásili:
Ňechcejuci kmotra praśe źedľi.
Vidziš, dzivko moja? Dobre, že sme prihotoviľi teho vecej, bo i tak šicko pošlo a žebi sme śe ňehaňbiľi, že ňemame co porichtovac na stul. Bo vidziš? Ňechcejuci kmotra praśe źedľi.
Ak niekto sa snažil hovoriť spisovne a niečo sa mu poriadne nezadarilo, babka to neskôr okomentovali:
Aľe dal temu slovenčinovi po bokovi, no ňe?
Známy citát Kto chce hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody, naša babka povedali vždy po svojom:
Chto chce, ta i može, chto ňechce, aňi nemože.
Ak niekto nedokázal alebo nechcel prijať žiadne vysvetlenie k určitému problému a stále tvrdohlavo, zanovito opakoval iba svoju verziu alebo svojhlavo, spurne robil len podľa seba, neberúc do úvahy dobré rady iných, babka povedali:
Temu aňi śvecena voda ňepomože.
Ak mal niekto škaredý pohľad, bol silno nazlostený, z očí mu šľahali hnevlivé plamene, vtedy zasa utrúsili:
Patri, jakebi śidzem valali vipaľil.
A ak sa niekto o niečo úporne snažil, napriek tomu sa mu vôbec nedarilo, babka vzdychli:
Išla bi duša do raju, no hrichi jej ňedaju.
Keď niekoho niečím núkali a on sa ostýchal, hovorili:
Kedz davaju - ber, kedz biju - ucekaj!
Na záver cez malú príhodu ešte pripomeniem jedno šarišské slovo, ktoré už možno aj tí, čo ho poznali, naň zabudli:
Saťor – nákupná taška, sieťka.
Raz jedna teta v zelovoci chcela rýchlo naložiť do sieťky urobený nákup, no nie a nie, aby v tej rýchlosti našla popri malých okách na sieťke veľký otvor. Keďže od pultu neodchádzala, zakričala na tých, čo čakali na nákup za ňou a už začínali byť netrpezliví: Počekajce! Ňemožem najsc dziru na totim saťoru. Odvtedy sme sa doma občas takto zasmiali, keď bol niekto v nejakej činnosti pomalý.
Prečítajte si tiež:
