Na základnej škole sme boli veľmi dobrá trieda žiakov - dobrých v učení, dobrých v kolektíve, s dobrým triednym. Všetko s nami riešil, akoby sme neboli trieda, ale jedna rodina. Čo bolo zlé, to sa „pieklo" doma, teda vo vnútri triedy za zatvorenými dverami. Ak bolo treba, prehol niektorých aj cez koleno a po zadku ťapol, ešte aj poďakovať museli. Keď bol problém vážny a rozčertil sa - ojojój, to už bolo horšie. Ale zapamätali sme si všetko, čo nám povedal a počúvli ho. V momente ako sa dvere triedy otvorili, nedal na nás dopustiť. Nikomu.
Učil ma slovenský jazyk a hudobnú. Vždy som bola vďačná a do smrti ostanem vďačná za to, že som práve uňho dostala dobré základy, ktoré som mohla neskôr rozvíjať.
Ako žiačka som chodila k nemu do školského spevokolu, neskôr aj do chrámového zboru. Z tohto obdobia mi najviac utkvel v pamäti jeden výlet autobusom niekedy v polovici deväťdesiatych rokov. Ani neviem ako k tomu došlo, zrazu sme pri harmonike aj s jeho pani manželkou začali vzadu len my traja spievať slovenské ľudové piesne. Postupne sme prešli repertoárom až ku piesňam, ktoré sme si pamätali zo školských čias, najmä k jednej, ktorá bola srdcovkou nás všetkých. Boli sme poriadne rozospievaní, a tak pozvoľna si akosi každý z nás našiel svoj správny hlas - prvý, druhý a tretí. Krásne nám to ladilo:
Doma svet svojich detských rokov máš,
doma na letných poliach vonia raž,
v tráve svieti žltý hloh.
Doma nájde kľud pár našich ubolených nôh.
Pod nebom bez mračna stále ma veď,
tá chvíľa zázračná vráti sa späť.
Nesmúť, keď cítiš tam v ďalekých hmlách,
že na sny dávno nám už padá prach.
Keď si túto pieseň spievam dnes, vnímam jej text oveľa hlbšie. V školských rokoch to bola najmä ľúba melódia, ktorá ma vtedy uchvátila.
Pán učiteľ sa pri vyučovaní hudobnej výchovy viackrát pristavil pri osobnosti Mikuláša Schneidera-Trnavského. Bol mu veľkým vzorom. A tak nám občas pripomenul, akú mal Schneider-Trnavský krásnu smrť - v kostole za organom. Rozprával nám to v čase, keď nastupovala tvrdá normalizácia.
Keď som pred tromi rokmi bola na Slovensku, stretli sme sa na hanušovskej kalvárii, kde kantoroval odpustovú slávnosť pri príležitosti sviatku Sedembolestnej:
- Zdravím, pán učiteľ, ako sa máte? -
Vykračoval rezkým krokom ako vždy, náhliac sa ku organu a povedal:
- A čo, nevidíš? Dóóóbre... - zatiahol tak, ako vždy, keď niečo ironizoval.
O krátky čas po tom som sa v zahraničí cez facebook dozvedela, že pán učiteľ zomrel. Hneď som si pomyslela, že Pán Boh na jeho sen nezabudol, že mu ho vyplnil. Zomrel ako aktívny kantor.
Ako ľudia sme boli obaja - ja aj pán učiteľ - rozdielni. Keď sme sa neskôr občas stretávali aj pracovne, nie vždy sme boli naladení na jednu vlnovú dĺžku. Ale to je normálne, že ľudia sú rozdielni a na tú istú vec majú rozdielny názor. Nič to však nemení na tom, že si vážim a vždy mu budem úprimne vďačná za všetko, čo ma naučil.
Články s tematikou učiteľ, škola:
