Postupne, nenápadne, nenásilne, neodvratne.
Bolo to vtedy veľmi mladé múzeum. Vypeľhalo sa z plienok, prešlo prvé kroky a keď sa nám skrížili cesty, bolo na úrovni školáčika prváčika, teda malo iba sedem rokov. Bolo zriadené v rámci kompletizujúcej sa siete múzeí v polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia v okrese, kde sa dovtedy žiadne múzeum nenachádzalo. Nemalo ľahkú pozíciu, pretože staršie múzeá v jeho okolí mali už svoje renomé a územie vtedy ešte mladého okresu Vranov nad Topľou už dávno predtým prebádali ich odborní pracovníci. A čo bolo najzaujímavejšie a najcennejšie sa tak pred rokom 1975 dostalo do zbierok múzeí v Prešove, Michalovciach a v Košiciach. Viacerí vtedy trochu pohrdlivo nad týmto múzeom ohŕňali nosom, lebo veď rôzne zaujímavé historicky, umelecky a inak hodnotné predmety staršieho razenia sa dostali do fondov vyššie uvedených múzeí. Nuž a múzeum v Hanušovciach nad Topľou aj kvôli nariadeniam vtedajšej jednej vládnucej strany začínalo svoju činnosť v prvom rade dokumentáciou revolučnej histórie nášho ľudu.
Pamätám si, keď som pred tridsiatimi rokmi prvýkrát prekračovala prah múzea (keď sa otváralo, akurát som začínala žiť internátnym životom inde a cestu tam som si našla až pri hľadaní zamestnania), tiež ma šokoval prvý pohľad po vstupe do interiérov renesančno-barokového kaštieľa. Na paneloch ešte z predchádzajúceho roku pretrvávala fotovýstava „60 rokov KSČ". Priznám sa, naozaj som čakala niečo iné, len nie toto. A potom to neskutočné ticho! Myslela som si, že ma zadusí. Bála som sa aj dýchať, nieto ešte zakašlať. Nikde ani v kanceláriách žiadne rádio. Vlastne áno. Jedno jediné na hospodárskej správe, ale takmer nikdy ho nikto nezapínal.
Keď ma pán riaditeľ prijímal do zamestnania, hneď v úvode mi povedal jednu vetu, ktorú som ho neskôr počula viackrát vysloviť: „V múzeu môžu pracovať iba skromní ľudia." Nuž, v kultúre zárobky boli vždy najnižšie, ale nižšie ako v tomto periférnom múzeu už určite nikde neboli. Napriek tomu všetci, čo sme tam pracovali, sme mali svoju prácu veľmi radi. A práve v tom to bolo. Trochu sme si síce občas ponadávali, ako slabo zarobíme, ale robili sme s nadšením ďalej. Kolektív sme boli veľmi dobrý.
Neraz sa ma poniektorí našinci pýtali, čo tam všetci v tom múzeu toľko robíme. Mnohí mali predstavu, že múzeum to je iba lektor-sprievodca. No aj toto maličké múzeum ako každé iné tvorili odborní pracovníci, ktorí chodia do terénu, robia výskum, zhromažďujú akvizície, dokumentujú a fotodokumentujú ich. Výskum sa musí spracovať, napísať o ňom výskumná správa, výsledky výskumu sa publikujú v odbornej tlači.
Nadobudnuté zbierky sa musia ošetriť. Niektoré sú v lepšom stave, potrebujú iba mechanickú očistu, iné sú v horšom alebo vyslovene zlom stave a vyžadujú reštaurovanie. Zbierky sa musia v určitých časových intervaloch nanovo konzervovať, aby nepodliehali skaze - drevo nehnilo, železo nehrdzavelo, látky nerozožrali mole a pod. Múzeum musí mať aj nejakého svojho ekonóma-hospodára a nejakého kuriča i upratovačku.
Okrem toho, čo návštevník nevidí, je mnoho skrytého aj za tým, čo vidí. Návštevník múzea vidí hotové výstavy a expozície. Ale ak má byť nejaká výstava alebo expozícia urobená, musí byť nejaká myšlienka, musí byť napísaný podrobný scenár s rozkreslením jednotlivých panelov a vitrín, musí sa stará výstava rozmontovať a nová vytvoriť, teda musia sa vyrobiť texty, fotografie, pripraviť exponáty, lepiť, aranžovať, montovať... Nadrieť sa ako kôň psychicky i fyzicky.
Nemožno zabudnúť ani na rôzne podujatia, akcie, či už sprievodné k výstavám a expozíciám, alebo samostatné. Tu takisto je potrebné pripraviť scenár, všetko zabezpečiť, zorganizovať, spropagovať, teda urobiť tomu dobrú reklamu. A samozrejme v prvom rade sa postarať o peniaze, teda aj písaním projektov.
Vo veľkých múzeách majú na všetky takéto činnosti viac špecializovaných pracovníkov. V malom múzeu sú odborné činnosti, ktoré si každý pracovník robí sám, ale pri samotnej inštalácií expozícií a výstav každý robí takmer všetko. Aj ťažké veci prenáša, aj nejaký klinec pribije, aj ruky má polepené od lepidla, aj... Personálu je totiž málo a práce neúrekom.
Neraz sme pri spoločných sedeniach spomínali a smiali sa, ako pri otváraní jednej expozície pán riaditeľ už vítal oficiálnych hostí a dvaja či traja odborní pracovníci ešte v pracovných odevoch ešte čosi finišovali, montovali. Potom cez okno vyskakovali von a ďalším oknom na inom mieste sa dostali zasa dnu, aby sa mohli rýchlo umyť, prezliecť a pridať sa k ostatným už oficiálne.
No práve toto všetko sa mi na múzeu od samého začiatku veľmi páčilo. Nerobila som monotónnu jednotvárnu prácu, ale vždy som žila niečím iným, novým i staronovým. Bolo tu ticho a kľud pre prácu, no boli tu aj mnohé chvíle, keď múzeum ožilo koncertmi a rôznymi inými kultúrnymi podujatiami. Niekedy doslova praskalo vo švíkoch a hrubočizné staré múry sa otriasali nadmerným hlukom.
No kaštieľ som milovala najmä vtedy, keď zrazu všetko stíchlo, keď som v ňom neraz úplne osamela, keď zvukovou kulisou mi bolo iba hlasné praskanie múrov a zuby červotoče. Ticho, ktoré mi tam spočiatku tak veľmi vadilo, naberalo postupne v mojom živote iný rozmer, až som sa s ním neraz stotožnila. A doposiaľ, hoci tam už dávno nepracujem, ak si chcem naozaj oddýchnuť alebo ak sa potrebujem na niečo poriadne sústrediť, musím mať vytvorené úplné ticho. Preto sa mi najlepšie rozmýšľa a píše v noci. Teda vtedy, keď všetko stíchne, dostane sa do fázy pokoja, ja začínam ožívať, akoby nanovo žiť.
Hanušovský renesančno-barokový Veľký kaštieľ, niekdajšie letné sídlo grófov Dessewffyovcov, terajšie sídlo vlastivedného múzea milujem. Milujem prechádzať sa jeho chodbami, jeho expozíciami, milujem jeho chládok v neznesiteľných letných horúčavách a vždy mu odpúšťam jeho nepríjemnú vlhkosť, ktorá lezie pod kožu v neskorojesennom a v zimnom období. Tento kaštieľ je pre mňa výnimočný, nezameniteľný, nenahraditeľný. Aj keď iba prechádzam okolo, aspoň hlavu dvihnem smerom k nemu a v duchu pozdravím všetkých v ňom. Kaštieľ a múzeum. Ako sa hovorí v ktoromsi reklamnom slogane - dva v jednom. Jedno bez druhého si neviem predstaviť.
Neviem, kam všade ma v budúcnosti ešte vietor zaveje. Neviem, čo všetko ešte budem robiť, čím sa zaoberať, kde pracovať. Ale „môj" kaštieľ, „moje" múzeum zostáva stále v mojom srdci a ja sa do smrti tam budem rada vracať a sledovať jeho stopu v kultúre nášho mestečka i regiónu.
Prečo sa dnes tak vyznávam z lásky ku kaštieľu a múzeu? Spomínam... Pred tridsiatimi rokmi 26. apríla som nastúpila do múzea pracovať a strávila som tam plných dvadsať rokov.
Možno si poviete, že netradičný dátum. Zvyčajne sa do zamestnania prijíma prvého dňa v mesiaci. No nie v hanušovskom múzeu. Tam dnes už nebohý pán riaditeľ prijímal do zamestnania ľudí vždy od pondelka. Začínal nový týždeň, o deviatej hodine pravidelná porada, predstavil nového pracovníka, ten sa hneď oboznámil s tým, čo sa bude diať a čo už ani jeho neminie.
Prajem všetkým krásny pracovný týždeň, aby ste sa všetci do práce tešili tak, ako ja voľakedy a aby vás práca napĺňala tak, ako aj mňa v tomto krásnom múzeu-kaštieli.
