Bola som na Piccadilly Circus. Je to jedno z mojich obľúbených miest v Londýne. Mám odtiaľ blízko peši na Trafalgar Square s National Gallery i na Leicester Square s pouličnými muzikantmi niekedy skutočných formátov z rôznych kútov sveta. A niekedy, ak sa tam vyberiem s rodinou, zláka nás na Piccadilly aj zábavné Trocadero.
Popoludní počas pracovných dní je na Piccadilly veľký nával ľudí. Telo na tele. Jedni sa náhlia do metra, druhí z neho vychádzajú, ďalší - jasní turisti - sa snažia iba prechádzať a čo najviac zachytiť fotoobjektívom. No pristaviť sa je ťažko. Masa tých ostatných sa ich snaží vtiahnuť do vlnivého pohybu. Iná skupina čaká na vhodný moment dostať sa cez ulicu k fontáne, na vrchole ktorej je Eros v rozlete pripravený vystreliť svoj šíp. Vlastne v ľavej ruke luk drží, ale v pravej šíp chýba, hoci všetko nasvedčuje, že tam voľakedy bol.
Zdá sa, že najvhodnejší okamih prejsť cez cestu je vtedy, keď dopravná špička vrcholí, autá sa takmer nepohybujú a ľudia sa pomedzi ne predierajú na druhú stranu ulice.
V ten deň som sa tam zastavila až podvečer, v čase relatívneho pokoja. Konečne som bola navštíviť jedno múzeum, na ktoré som sa chystala už dva roky. Keď som vyšla z budovy múzea, zašla som ako zvyčajne k fontáne. Už mám odtiaľ množstvo fotografií, ale stále nie som s nimi spokojná. No okrem toho tu rada pozorujem ľudí. Zväčša sem prichádzajú páry mladého a stredného veku, aby si prítomnú chvíľu zvečnili na fotografii. Hovoria totiž, že na tomto mieste sa spevňuje vzťah, resp. ak tu stretneš niekoho, tak je to láska na celý život. Zvláštne, lebo keď som si pred časom niečo o Piccadilly čítala, dozvedela som sa, že socha bola pôvodne postavená ako Anteros - Anjel kresťanskej charity.
Podvečerná obloha bola zatiahnutá dažďovými mrakmi, tak som sa nenáhlivo zberala preč, keď som ich zbadala. Zastala som a chvíľku ich pozorovala. Obaja boli pomerne vysokí, v tvári milí, určite ťahali k osemdesiatke, ak už v nej nezakotvili. Na svoj vek vyzerali dobre napriek tomu, že uňho som tušila zdravotný problém. Zrejme aj preto kráčali veľmi pomaly v sprievode mladého muža, predpokladám vnuka.
Celý čas, čo som na nich pozerala, sa držali za ruky tesne primknutí k sebe. Zastali dole pod schodíkmi. Mladý muž ich odfotografoval, a tak ako pomaly prišli, vzápätí pomaličky aj odchádzali.
Neviem odkiaľ prišli a kam odišli. Pochopila som iba, že pri Erosovi vykonali svoj súkromný obrad nie spečatenia, ale utvrdenia vzájomnej lásky a vernosti.
Vari sa práve tam niekedy dávno pred mnohými rokmi stretli a našli jeden pre druhého?
