Vojaci predtým často chodili v autách popred naše okná. No toto sa zdalo iné. Ktosi vyslovil slovo „vojna". Bála som sa. Nielen v škole, ale aj naši doma ju občas spomínali. Vedela som, že ak bude vojna, bude veľmi zle.
Chcela som rozsvietiť, no nedovolili mi.
Mamka s babkou sa strachovali, čo nás čaká a zároveň riešili, koľko múky, cukru a soli treba hneď po otvorení obchodov nakúpiť. Otec s dedkom sledovali zlovestný pohyb vonku.
Ráno, keď sa rozvidnelo, počúvali sme v kuchyni rozhlas po drôte. Nepamätám si, čo v správach hlásili. Jediné, čo si pamätám, je, že hlásateľ či hlásateľka sústavne medzi iným opakovali: „Zachovajte kľud a rozvahu! Zachovajte kľud a rozvahu...!" Mala som osem rokov. Cítila som v izbe hrozné dusno. Sústavne som sa našich pýtala, čo znamená „rozvahu". Ten „kľud" som rozumela, iba „rozvahu" nie. No nikto mi nedal odpoveď, ktorá by ma uspokojila.
Už bol dávno deň - dopoludnia či popoludní? - keď sme s mamou chceli prejsť do obchodu na druhej strane ulice. No tanky len stále šli a šli a šli... Nemali konca-kraja. Vrátili sme sa domov bez nákupu.
Deň pred tým sme mali peknú asfaltovú hlavnú cestu. Keď prešiel posledný tank neskoro popoludní, zničená asfaltka bola prašná ako poľná cesta.
Potom už chodili tanky a rôzne vojenské autá hore-dolu, tam i nazad veľmi často. Tak často, až som si na to zvykla. No ešte jeden moment sa mi o nejaký krátky čas zapísal do pamäti. Znova prechádzalo obrnené vozidlo po našej ceste smerom na Vranov. A tesne pred našim domom sa mu utrhol pás na kolesách; vytočilo ho priamo na náš dom. Našťastie múrik v predzáhradke bol veľmi pevný. Pedantná práca môjho dedka. Ten múrik tank v poslednej chvíli pribrzdil a zachránil náš dom i našu babku, ktorá sa v tom čase nachádzala v ohrozenej izbe. Našťastie v tom momente neboli ani žiadni iní ľudia pred domom, hoci sa tam nachádzala autobusová zastávka.
Bola som už dávno dospelá, no stále sa mi od tej doby raz za čas opakoval ten istý sen, že utekám, kryjem sa, niekto ma naháňa, dobehne a potom iba vidím pred sebou človeka ako na mňa mieri puškou. V tom momente som sa vždy spotená zobudila.
Dnes sa bojím, že ľudia ešte stále nemajú dosť rozumu.
August 1968 - Obete
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa nezaobišla bez straty na ľudských životoch a množstva zranených osôb na strane civilného obyvateľstva. Z doterajších výsledkov výskumu tejto problematiky je známych 30 prípadov úmrtia osôb na území Slovenska, ktorých smrť priamo súvisela s príchodom „spojeneckých" vojsk a ich pobytom na Slovensku. Celkovo bolo v rámci Československa usmrtených viac ako 100 osôb a približne 500 ich bolo zranených.
