Ešte pred nejakými 2-3 desiatkami rokov som prádlo najprv máčala vo vaničke, veľmi znečistené časti predprala rukami, potom do vírivej práčky napúšťala vodu z vodovodu, dala ju tam nahriať alebo napúšťanú horúcu vodu som iba dohrievala. Do vody som nasypala prášok a potom podľa potreby som ho tam po niekoľkých „várkach" ešte dosypávala. Do práčky som hádzala ručne žmýkané predpraté prádlo z vaničky - najprv čisto biele, potom farebné, nakoniec tmavé. Medzitým každú várku som vyberala opätovne ručným žmýkaním a vhadzovala do vane, kde bola napúšťaná čistá voda na pláchanie. Prádlo som pláchala minimálne v troch vodách, poslednýkrát vo vode s avivážou. Potom bolo potrebné prádlo rozvešať, po vysušení pozberať, poskladať do koša a nakoniec žehliť. Keď som skončila, chrbát ma vždy neskutočne bolel od dlhého nakláňania sa nad vaňou podobne ako ruky od žmýkania. Nehovoriac o tom, že nie všetky veci išli do práčky; pulóvre, svetre a iné som prala iba rukami, lebo vírivá práčka by ich rýchlo zničila.
Keď som sa sťažovala mojej babke, aká som po každom praní hrozne unavená a ubolená, iba sa zasmiala. Povedala mi, že samozrejme uznáva, že je to trošku namáhavé, ale predsa, v lete i v zime si pekne periem v domácom pohodlí, nemusím v koryte lúhovať a na ručnej práčke - v Šariši zvanej „rajbačke" (v drevenom ráme zvlnený plech -pozn.) to drhnúť a potom prevláčať alebo prevážať všetko na jarok a tam pláchať vo vode. Vždy som po jej argumente stíchla, lebo som si ešte pamätala, ako sme na dvore nášho starého rodinného domu vo velikánskej plechovej vani, cez ktorú bola prehodená široká drevená doska, drhli doma tkané pokrovce.
A tak rozmýšľam, čo bude o dve-tri desiatky rokov a neskôr znamenať pojem ťažká práca pre ďalšie generácie. Máme už práčky so sušičkami v jednom, umývačky riadov, perfektné žehličky, sporáky, bielu techniku všetkého druhu ... Keby som chcela vymenovať všetko, čo dnes moderné domácnosti využívajú na prácu v dome i okolo domu, bolo by toho aj na jednu knihu. Veď si len pozrite katalógy obchodných centier; niektoré majú aj niekoľko sto strán.
Zdalo by sa, že čím viac modernej techniky používame a uľahčujeme si prácu, tým viac času by sme mali mať pre seba, pre rodinu, pre oddych. Ale nie je to tak. Voľakedy sa ľudia oveľa viac nadreli, ale taký uponáhľaný život ako my nežili. Všetko sa na tomto svete zrýchľuje, akoby naša planéta bol bubon odstredivky, ktorý postupne naberá stále vyššie obrátky. Dokedy to vydrží(me)?
Som rada, že žijem práve teraz, že môžem využívať mnohé z vymoženosti modernej techniky, ktoré mi uľahčujú život. Nechcem sa vrátiť späť k vírivej práčke, nechcem sa vrátiť do obdobia pred 30 rokmi, ale uvedomujem si, že čím viac vymožeností máme, tým sme zraniteľnejší a ohrozenejší. Stačí, že v horúcom lete sa stane havária na kanalizácii a je odstavená na pol dňa voda, skratuje elektrické vedenie a na niekoľko hodín vypnú prúd, v zime odstavia dodávku plynu a krajina je v núdzovom stave...
Tak ako je to? Mám sa nadchýnať a zvolať „waw" alebo si poťažkávať „ach, jaj"?
Pre mňa osobne napriek všetkému jednoznačne: „Waw!" Som predsa šťastný človek, že žijem práve teraz.
