Prechádzali pomaly po expozícii. Ona mala cez hornú časť tela prevlečené tráčiky. Ich zakončenie bolo predĺžené na vodidlo, ktoré on pohodlne držal v jednej ruke. On ju nechal voľne ísť okolo neho, pričom mal nad ňou pevnú kontrolu. Nemordoval ani ju, ani seba držaním sa za ruky. Znamenalo by to veľkú únavu pre oboch. On by bol sústavne sklonený a obmedzovalo by ho to v prehliadke exponátov. Ona by mala ruku sústavne zdvihnutú a určite by bola po kratšom alebo dlhšom čase veľmi unavená, podráždená. Tak boli obaja spokojní a bez problémov si obzerali exponáty. Ak sa dievčatko niekde pristavilo, pristavil sa aj on. Aj keď pozeral inam, v ruke vždy pocítil zmenu v jej správaní a hneď reagoval. Vôbec sa nemusel báť, že sa mu stratí. Mala som pocit, že si to v múzeu obaja dokonale vychutnávali.
V mysli sa mi objavil podobný obraz spred niekoľkých rokov v jednom meste na Slovensku. Starší vnuk bol vtedy dvojročný. Išli sme po chodníku. Dcéra predtým navliekla malému cez hruď presne takú istú vecičku. Vnúčik mal vždy radosť, keď mohol behať po vlastných, ale zároveň sme sa báli, aby sa neutrhol a nezišiel z chodníka na cestu. Veď to poznáte - akokoľvek dávate pozor, stať sa môže hocičo. Tie tráčiky boli istota. Za nami išli dve ženy. My sme išli kvôli vnukovi veľmi pomaly, a tak nás obehovali. Jedna z nich ukázala na nás prstom a povedala tej druhej tak, aby sme to počuli: „Fuj! Dieťa dali na obojok ako psa."
Včera sa mužovi so svojou dcérkou, ktorú viedol na trakovom vodidle, nikto nečudoval, nikto ich neodsudzoval. Nikto nezavadil o nich pohľadom, iba ja, kvôli nepríjemnej spomienke. No včera som sa usmievala. Pokochala som sa pohľadom na nich a potom som sa venovala už iba tým svojím deťom a všetkým zaujímavostiam okolo seba.
Na záver prikladám zopár fotografií z múzea - zo vstupných priestorov, zo zoologickej a geologickej expozície o vulkanickej činnnosti a jej dôsledkoch, čo mňa osobne zaujalo najviac.
A nakoniec ostatné poobzretie sa za budovami múzea.
