Neviem, čím to je, že dokážu byť takí úprimní v náklonnosti voči monarchii, kráľovnej, k svojej histórii, k tradíciám v najširšom slova zmysle. Poznanie, že to nehrajú, ale tak skutočne cítia, som získala aj na základe rozhovorov s ľuďmi. No okrem rozhovorov sú to konkrétne prejavy v ich bežnom živote, ktoré ma v tom iba utvrdzujú.
Napríklad, keď si domy bohato vyzdobili na počesť diamantového jubilea Alžbety II. Nikto ich k tomu nenútil, oficiálne nevyzýval. Ale urobili to a cítili sa sviatočne aj oni. Nevyužili Bank Holiday na to, aby pokračovali na oprave strechy domu, resp. dokončili nový chodník k domu. Sledovala som to v štvrti, kde bývame. Tam, kde boli domy vyzdobené, tam bol sviatok aj vnútri domu.
Keď sa pred rokom ženil William, v jednej rodine, kde som s domácimi sledovala priamy prenos svadobného obradu, po jeho skončení vybrala domáca pani fľašu šampanského, rozliala do pohárov a všetci sme im svorne pripili na manželské šťastie. Verte, že som bola skutočne prekvapená. Nebola to anglická rodina, ale Spojené kráľovstvo je im už dlhé desaťročia vlasťou, a oni to tak cítia.
Dnes ráno v televízii jedna staršia čierna žena s milým úsmevom odpovedala moderátorovi, ktorý sa jej pýtal na včerajšie dojmy z otvorenia olympiády: „Išla som kvôli ceremónii spať neskoro, takže som trochu unavená. Videla som na obrazovke, že aj moja kráľovná bola večer už unavená..." Naozaj povedala „moja kráľovná" („my Queen"). Žiadne slová výsmechu. Naopak - sympatické láskavé slová plné úcty a pochopenia.
Ale prejdem k otváraciemu ceremoniálu. Naozaj sa mi páčil. Prvý pohľad na scénu ma pozitívne zarazil. Pôda, tráva, kvety, jarné pohanské tance... Čo to bude? Až keď sa začala scéna meniť, pomyslela som si: „Prierez dejinami? Ako na zelenej lúke vyrástla vyspelá priemyselná krajina?" Tvorcovia programu asi nezabudli na nič, čím žije súčasný svet a čím Briti vo svete v nedávnej minulosti prerazili.
Pre mňa osobne bolo silným momentom, keď nastalo ticho pri spomienke na prvú svetovú vojnu, ale slzy mi vhŕkli do očí v závere programu pri piesni venovanej obetiam bombových útokov v júli 2005. Nikdy totiž nezabudnem, ako som bola doma na Slovensku v práci a nič netušiac ma kolegyňa, ktorá mala tiež dcéru v Anglicku a počúvala správy z rádia, zarazila otázkou, či viem, že v Londýne začali teroristické útoky, či je moja dcéra tiež v poriadku.
Celý ceremoniál, každý jeho detail, akoby kričal do sveta: „Pozrite sa, to sme my! Toto sme dokázali! Sme na to veľmi hrdí!"
No kedy sa to naučíme aj my na Slovensku? Teda byť hrdí na naše dejiny, našu kultúru, naše osobnosti? Nie stranícky, fanaticky, nacionalisticky, šovinisticky..., - iba tak normálne.
Súvisiaci článok
