Ak príde Východniar do Bratislavy, zväčša ho hneď odhalia podľa typického akcentu, keď nedá dôraz na prvú slabiku slova a medzi rečou utrúsi „šak...“ alebo použije iné známe východniarske výrazy, ktoré zo svojho hovorového prejavu ťažko vykoreňuje. Podobne je to s Bratislavčanom, ktorý zaťahuje svoje typické „né?“ alebo Záhorákom, ktorý „l“ nahradzuje s „u“ a podobne. Svoje špecifiká a nezameniteľnú melódiu jazykového prejavu majú aj jednotlivé lokality na strednom Slovensku. Na vysokej škole som mala kolegyňu z Liptova, ktorá krásne rozprávala slovensky, ale nikdy nepovedala „ju“ iba „hu“.
Naša rodina má po mojom pradedovi korene na Orave. No on sa na svojich remeselných potulkách horným Uhorskom na chvíľu zastavil tesne pred šarišsko-zemplínskou hranicou, tu sa zaľúbil, oženil, usadil a tu splodil svoje početné potomstvo. A tak sa všetci cítime byť Šarišania, hoci na Oravu nedáme dopustiť.
Napriek tomu, že sme všetci Šarišania, nevesty prišli do rodičovského, resp. prarodičovského domu z rôznych lokalít Šariša. Nikdy nezabudnem, že šatstvo, bielizeň moja mama volala „lachi", ale hanušovská babka „šmati". Keď prišla kamenická babka na návštevu a chcela svojej dcére trochu pomôcť, tak okrem iného uvarila „gruľe", no hanušovská babka, rodáčka z Fintíc, vždy pripravovala iba bandurki a varila „tej", nie čaj. Hanušovský dedko nikdy nenosil „kalap" na hlave, ale kamenický dedko svoj „kapeľuch" stále.
Pokiaľ žila moja hanušovská babka, v rozhovore s ňou sme vždy používali také slová ako „garadiče", „šifoner", „firhang", „bigľajz", „geľendre" a iné. V súčasnosti naša mama, hoci stále hovorí dialektom, používa u uvedených slov iba spisovné verzie - schody, skriňa, záclona, žehlička, „zabradľe" (zábradlie).
Ja som so svojou dcérou od jej narodenia rozprávala doma po slovensky, ale u babky sme automaticky prechádzali na nárečie. No priznám sa, že doposiaľ používame na označenie jednej kuchynskej potreby šarišský výraz. Prečo? Lebo tak to máme zafixované v sebe. Hoci si myslím, že slovenčinu ovládam dobre, neviem nájsť naň spisovný ekvivalent, ktorý by mi sedel a nerezal uši. Mám na mysli „pučak na bandurki". Pamätám sa, ako raz jedna kamarátka neviem z akého dôvodu zháňala tuším po bratislavských obchodoch „pučiak" na zemiaky a všade jej povedali, že taký tovar nedostali. Až ho zbadala sama a ukázala prstom: „Á, veď tam ho máte..." Priznám sa, v tomto jedinom prípade doposiaľ neviem, či mám hovoriť lis alebo drvič na zemiaky alebo inak, a tak som sa pri kupovaní tejto veci aj v minulosti vyhla strápneniu tak, že som išla do samoobsluhy a hľadala dovtedy, kým som nenašla bez pýtania.
Ešte aj dnes sa v duchu smejem, ako nám jedna kamarátka rozprávala, že na učňovke pri záverečnej skúške mala niečo hovoriť o potravinových konzervách a ani jej nedošlo, že hovorí niečo zlé, keď párkrát uviedla slovo „bliašanka" („poslovenčené" nárečové slovo „bľašanka"). Až keď celá komisia ťažko dusila v sebe smiech, niekto ju opravil: „Plechovka..."
Včera sme mali návštevu zo Slovenska, z Bratislavy. A tak pri posedení sa mladí začali baviť na tému nárečí. Až diskusia vyvrcholila v podarenú hru s nárečovými slovami. Kto ich koľko vie a či ten druhý uhádne ich význam. Bratislava versus Východniari. Zistila som, že nepoužívaním sa slová vytrácajú z mojej pamäti a že naozaj nezaškodí si ich trochu oživiť. Veď sú tiež špecifickým klenotom nášho kultúrneho dedičstva. Aj preto tento príspevok.
A na záver ešte zopár ďalších slov, ktoré mi narýchlo preblesli mysľou a ktoré možno poznáte a možno nie:
balamuta - starosť, oštara
bitang - nezbedník
bralta - nevesta v svadobných šatách
brezľe - strúhanka
bugiľar - peňaženka
krochmaľ - škrob
ośče - napolitánky
puketa - kytica
štrimfľe - pančuchy na podväzky, ale tiež ponožky a podkolienky
štrompadľa - širšia mäkká guma v tvare kruhu, ktorú ženy používali ako podväzok na upevnenie pančúch („štrimfľoch") na nohách
šuflatka - zásuvka
tengerica - kukurica
zahlavok - vankúš
