O niekoľko rokov neskôr som sa so žobrákmi stretla v Moskve. Bolo ich tam neúrekom. Samozrejme nie na Červenom námestí, ale pri stanici metra Baumanskaja, aj v iných periférnych častiach stolice vtedajšieho ZSSR. Starí baťuškovia i mladé mamičky. Opäť sa mi vryla do pamäti jedna mladá cigánska žena s biedne oblečeným dieťatkom na rukách počas krutej ruskej zimy. No táto nebola typická moskovská žobráčka. Oveľa viac ich bolo z radov ruských vojnových invalidov, často bez nôh alebo rúk. Ako vojnoví veteráni dostávali síce osobitné šeky do obchodov, ktoré pripomínali naše tuzexy, oni ich však zvykli prevekslovať a za ruble si kupovali chľast. No ani tieto ruble im dlho nevydržali, a tak žobrali. Zmyslom ich života bola vodka a mnohí z tých, čo okolo nich pri vchode do metra prechádzali, im na ňu vedome prispievali.
Na Slovensku som žobrákov začala znova stretávať po nežnej revolúcii. To bola zase iná sorta. V jednom z bratislavských kostolov nás zopár, čo sme tam akurát trávili svoju krátku chvíľku ticha mimo omše, prepadli (tuším to boli) rumunskí Cigáni. Decká boli veľmi drzé, neskutočne dotieravé až vulgárne a ani pán kostolník si s nimi nevedel rady.
Na uliciach som ich tiež dosť stretala u nás na východe Slovenska. Bezdomovcov. Peniaze som nedávala, keď ma niekto oslovil, ale keď som sa opýtala, či má hlad a prikývol, kúpila som niečo pod zub v potravinách a stalo sa tiež, že v čase obeda som zašla do bufetu a kúpila mu teplé jedlo. Občas som predávajúcim bezdomovcom prispievala na NotaBene.
Za tri a pol roka života v Londýne som sa s bezdomovcami tiež stretla. No nestretala som ich veľa. Predovšetkým moslimské ženy z Balkánu, súdiac podľa vzhľadu, odevu. Takisto predávali časopisy. No počula som kohosi hovoriť, že majú svojich pasákov, ktorí im berú zarobené peniaze a nechávajú im z nich iba toľko, aby ako-tak prežili. Ja som to v novinách síce nečítala, ale vraj bol tento problém aj medializovaný.
Ostatnýkrát som tam stretla podnikavcov s imaginárnym benzínom. On a ona - miešaní, mohli mať po tridsiatke - ma oslovili na chodníku pri obchode so zeleninou. Jeden z nich mal v ruke bandasku. Vraj im došiel benzín a nemôžu sa dostať domov, lebo ani jeden z nich nemá pri sebe žiadnu hotovosť, ani bankovú kartu, ani telefón, aby niekomu zo svojich blízkych zavolali. Stačí im 5 libier, povedali. Vyzerali trochu ošumelo, no nepôsobili tak, ako keď sa človek znenazdania dostane do prekernej situácie. Ešte som nestihla ani poriadne zareagovať, iba som nesúhlasne pokrútila hlavou a už sa odo mňa pratali preč. Zbadali totiž jedného z majiteľov obchodu, ktorý sa postavil ku vchodu na schodík a bez akéhokoľvek komentára ich očami sledoval. Keď dochádzali k rohu ulice, predtým ako zahli, ona ešte obrátila hlavu smerom k nám a očami skontrolovala situáciu. Majiteľ bol stále na schodoch, iba sa trochu uhol prechádzajúcim zákazníkom. Okrem mňa nikoho viac na chodníku tejto rušnejšej ulice neoslovili. Vydala som sa za nimi, lebo išli mojím smerom. A priznám sa, bola som aj zvedavá, koho si ďalšieho vyhliadli. Keď som zahla za roh, na chodníku takmer prázdnej dosť dlhej bočnej ulice nebolo nikoho, kto by sa im aspoň trošku podobal.
Kam zmizli? Azda tam bývali?
Nuž, vývoj ide aj v tomto smere „dopredu".
Slepé dievča pred polstoročím ľudia za žobranie neodsudzovali, ale správali sa k nemu súcitne vzhľadom k jeho stavu. Dnes ľudia už neveria len tak hocikomu, lebo všade okolo nás je aj veľa podvodníkov. Preto možno niekedy (nevedomky) odmietnu/odmietnem pomoc aj tým, ktorí ju skutočne potrebujú.
