Kto bol ten mladý šprintér? Zlodej? Dealer drog? Niečo iné? Neviem. Neviem ani to, či sa policajtom ho podarilo chytiť, lebo človek, ktorého naháňali, vbehol do parku a medzi stromami sa mi stratil z očí. No bol to vtedy môj prvý osobný zážitok ako vystrihnutý z gangsterského filmu. A nielen to. Neubránila som sa divnému pocitu, čo by sa bolo stalo, keby sme sa boli s mladým delikventom zrazili. Ako by reagoval? Mal zbraň? Bol by nám ublížil?
Minule sa zasa pred bytové domy na našej ulici prirútilo policajné auto a ďalší dvaja policajti na bicykloch hliadkovali pri zadných vchodoch. Vraj naháňali skupinu mladých ľudí, ktorí mali do činenia s tvrdými drogami. Nebývam v Hackney, ani v inej nebezpečnej zóne Londýna. Ale takéto výjavy sa vo veľkomeste raz za čas objavia asi všade. A tak si všímam, ako tu pracujú policajti, aj mestskí. Dennodenne ich stretávam v uliciach mesta. Prechádzajú sa po chodníkoch, všímajú si ľudí, ak sa im zdá niečo podozrivé alebo niekto podozrivý, pristavia sa, legitimujú ho, zaujímajú sa o neho. Ak sedíte hoci aj v elegantnom obleku v parku na tráve a jete svoj „lunch", nevšímajú si vás. Ak však napríklad sedí niekto na chodníku opretý o múr budovy alebo v nejakej pasáži, kade prechádzajú chodci, pristavia sa pri ňom, či mu nie je zle, nie je opitý, nadrogovaný a pod. A potom dávajú vysielačkou avízo svojim ďalším kolegom, záchranke a pod. Priznám sa, mám tu aj napriek prvej skúsenosti celkom dobrý pocit bezpečia. A nielen ja. Rozprávala som sa na túto tému so známymi a potvrdili mi to.
Je celkom príjemné si občas uvedomiť, že je tu niekto, kto sa naozaj snaží strážiť poriadok, tak ako je v jeho pracovnej náplni, hoci človek v dnešnom svete pomerne často naráža na skutočnosti, ktoré ho ohrozujú, hnevajú, či znechucujú.
