V lete som bola na Slovensku. Keď som chcela prejsť cez cestu vyznačeným prechodom pre chodcov, stála som tam raz takmer 5 minút. To bola pre mňa naozaj sila. Na vyznačenom prechode pre chodcov! Nebolo toho vodiča, ktorý by zastavil. A ten, čo sa napokon našiel, bol zahraničný.
Viem, že premávka vozidiel počas leta je u nás veľmi rušná a semafory nemáme. Cesta, o ktorej hovorím, je hlavná cesta č. 18, a tak počas dovolenkovej sezóny tade prechádza vždy veľa áut. Ale čakať na vyznačenom(!) prechode pre chodcov tak dlhý čas je predsa len trochu priveľa.
V tom čase som sa stretla so svojimi priateľkami. Najprv sme sa šťastné zo stretnutia zvítali, vyobjímali a pohovorili, čo máme nové v našich rodinách, čo sa zmenilo od posledného stretnutia. Až sme skončili porovnávaním našich skúseností doma a v zahraničí a reč došla i na slovenské dopravné návyky a nezvyky. Jedna z nich rozprávala o svojej dcére, ktorá dlhšie obdobie bývala v zahraničí, ale nakoniec sa rozhodla usadiť s manželom na Slovensku. Má tri rozkošné deti, s ktorými musela v ten deň zájsť aj k lekárovi.
Pred naším zdravotným strediskom sa nachádza prístupová cesta. Pacienti ju zároveň využívajú aj ako trochu chaotické parkovisko pre svoje autá. Situácia je tam niekedy neprehľadná, zvlášť pre chodca s deťmi. Naša mladá mamička sa tu počas prvej návštevy nevdojak dostala do závozu. Niekoľko áut sa snažilo dostať čo najbližšie k hlavným dverám strediska. Ona s kočiarom a deťmi už nemala miesta, kam by im pri odchode zo strediska ešte mohla uhnúť. Chcela sa odtiaľ čím skôr dostať preč, ale znova sa tu tlačilo ďalšie auto. Nuž tak, ako bola zvyknutá v západnom svete, automaticky bez rozmýšľania vysunula pred seba ruku a zdvihnutou dlaňou naznačila vodičovi žiadosť, aby zastal a dal jej prednosť. Vodič namiesto toho, aby jej vyšiel v ústrety, naznačil rukou koliesko na svojom čele, teda ako sa u nás hovorí, týmto spôsobom sa jej - slušne povedané - opýtal, či jej šibe. On má zastaviť, aby ona mohla prejsť? Také niečo sa u nás doma predsa nenosí, aby vodič ustúpil chodcovi.
Spomenula som si tiež na rozprávanie ďalšej mojej kamarátky. Žije v Londýne už viac ako 40 rokov a v lete bola na Slovensku so svojom rodinou na návšteve. Keď sa vybrala v malým vnúčikom na vychádzku po meste, jej sestra ju vraj rýchlo upozorňovala, aby nezabudla na to, že teraz nie je v Londýne, a preto musí byť pri prechode cez cestu veľmi ostražitá, a to aj na vyznačených zebrách.
Rozmýšľala som, prečo je tomu tak, prečo je diametrálne odlišná situácia na Slovensku a v Londýne. Možno je to tým, že v Londýne sú ulice poväčšine veľmi úzke a vodiči majú k chodcom podstatne bližšie fyzicky a ako sa zdá i ľudsky. V slovenských mestách i mnohých dedinách sú cesty prevažne široké, dýchajú voľnosťou. Nemám to overené, ale niekedy mám pocit, že niektoré slovenské dva pruhy vozovky sú širšie ako londýnske tri. Až sa divím ako dokážu vodiči double deckerov občas kľučkovať v uzučkom prechode medzi parkujúcimi autami z jednej i druhej strany cesty.
Na Slovensku majú vodiči okolo seba plno voľného priestoru a zrejme ten zvádza k rýchlosti aj uprostred obce. Je to akoby túžba napnúť plachty, chytiť vietor a kĺzať sa po asfaltovej hladine. Žiaľ, mnohokrát toto cestné dobrodružstvo končí tragicky, niekedy aj vinou nepozorných chodcov.
