Okolo Wembley Stadium som v istom období chodievala veľmi často. Výrazná monumentálna stavba zaujala moju pozornosť nie pre to, že by som snívala raz sa tam dostať, ale kvôli jej architektúre. No ako pred príchodom do Londýna som si vždy myslela, že Wembley je veľmi honosná štvrť, keďže sa tam usporadúvajú veľké koncerty a hrajú medzinárodne známe futbalové zápasy, tak po zoznámení sa s touto štvrťou moja mienka o Wembley gradovala mínusovým smerom.
Keď sme si v januári objednávali lístky na olympiádu, nemali sme toho už veľa na výber: futbal alebo futbal alebo futbal. Dobré, však? A to sme vtedy ešte netušili, že nebude futbal ako futbal.
O nejaký čas prišlo avízo, že lístky máme na ženský futbal, zápas Veľkej Británie s Brazíliou. Uf i wow! Rozčarovanie s radosťou. Boli sme sklamané, že nejdeme na normálny futbal - teda mužský - a nezažijeme to pravé orechové, t.j. natrieskaný, burácajúci štadión, kde sa bude od jasotu alebo sĺz všetko chvieť. V kútiku srdca sme si želali, aby hľadisko bolo aspoň trošku zaplnené, a netrónili sme tam iba my dve. Na druhej strane sme sa utešovali, že veď keď tam okrem nás nikto nebude, ani teroristi nebudú mať záujem. A to je predsa super! Čo si môžeme viacej priať?
V utorok večer sme si konečne sadli do vlaku - smer Wembley Park. Na stanici sme zbadali iba jednu rodinu s dvomi deťmi, ktorí sa preukazovali takými cestovnými lístkami, ako aj my. Fúúú... Aspoň niekto okrem nás.
O niekoľko minút sme vystúpili na Wembley Park Station. Očičká nám zažiarili. Vyzeralo to tam trochu rušnejšie. Bude nás päťsto alebo päťtisíc?
No z prameňa vznikol potok, ten naberal na objeme a sile a z rieky bol zrazu veľtok. Mohli sme to tušiť, že Britov ich team nenechá ľahostajne sedieť doma na zadku. Veď súperom sú Brazílčanky. Marta v ich družstve patrí k trojici najlepších futbalistiek sveta.
Mnohých sme už zďaleka identifikovali ako jasných fanúšikov jedného alebo druhého družstva.
Už so vstupenkami sme dostali upozornenie, čo všetko môžeme, resp. nemôžeme so sebou na Wembley Stadium niesť. Kontrola takmer ako keď cestujete lietadlom. Vchodový systém bol tak upravený, že dnu nepozorovane naozaj nevkĺzla ani myš. Jednoducho to zabezpečovacie zariadenie vpúšťalo dovnútra iba jednu dávku a do tej jednej prechodovej dávky sa viac ako jeden človek nevmestil.
Kontrola vstupeniek bola cez skener. Vďaka tomu sme sa počas zápasu dozvedeli presné číslo všetkých, ktorí sem na futbalový zápas prišli. Bolo nás tam spolu presne 70 584 fanúšikov. (Poznámka: Wembley Stadium má kapacitu 90 tisíc divákov.)
A už sme konečne v hľadisku. Len-len, že sme stihli úvodný ceremoniál.
Ešte doma som si sama pre seba hovorila, že keď bude nejaký gól, určite ho s fotoaparátom neprepasiem. Figu borovú! Zápas iba začínal a hneď v prvej minúte padol prvý a jediný gól celého zápasu. Skórovala Veľká Británia a napriek mnohým šancám oboch tímov už žiaden ďalší gól v ten večer vo Wembley nepadol. Obe brankárky boli vynikajúce. No tá britská predsa len o niečo lepšia.
Boli chvíle, keď bolo na oboch stranách véééľmi horúco. Napríklad pri tomto pokutovom kope do brazílskej bránky.
No šikovná brazílska brankárka prudkú strelu britskej súperky na veľké sklamanie domácich zachytila.
Ihrisko bolo nádherné. Ako najrovnejšia zelená doska. Až som v duchu pochybovala, či je to tam pod nami naozajstná tráva. No bola, lebo cez prestávku medzi polčasmi vyšli tam zriadenci a začali urovnávať vykopnuté častičky tohto krásneho trávnika.
Nechýbali ani viacerí mediálni fotografi.
A security? Tá tu bola tiež. Počas druhého polčasu sa ich na štadión vyhrnulo dvojnásobne. Muži si posadali na stoličky čelom k fanúšikom a nepretržite sledovali, či sa niečo zlé nedeje. Na niektorých miestach boli poriedko, inde nahusto. Myslím, že to záviselo od prítomnosti brazílskych fanúšikov v hľadisku. Brazília napriek nádejam prehrávala, a toto mohlo vyústiť do konfliktu. A tak nastúpila do pozoru Prevencia. No nič nenasvedčovalo tomu, že by sekuriťáci museli nejako zakročiť.
Ani som sa nenazdala, a bol tu záver zápasu. Jedni sa radovali, iní smútili.
Výsledkom brazílskeho tímu bola sklamaná aj ich hráčka Marta.
Vonku sme vychádzali medzi poslednými. Ešte som si chcela nafotiť večerný variant, večernú atmosféru.
Zdalo sa, že všade je už pokoj, každý dávno v aute, vlaku či autobuse. Sem tam postávajúce skupinky. Zaujala ma jedna a na otázku, či ich môžem sfotografovať, mi s úsmevom zapózovali. Víťazi aj porazení v športe sú naďalej priateľmi.
A potom ešte malý šok. Zrazu sme sa opäť zlievali zo všetkých strán do jedného veľkého davu, ktorý okrem iných kontrolovala aj jazdecká polícia. Iba na jednom mieste sa dav pred jedným koníkom rýchlo rozorval: jedni sa tlačili dopredu, iní sa snažili ustúpiť dozadu i na boky. Nestalo sa nič horšie, iba to, že koník robil svoju potrebu.
Dav postupoval veľmi pomaly a späť na Wembley Park Station sme sa dostali až po hodine pomalého posunu. V tom dave bolo aj plno rodín s malými deťmi. Briti ma presvedčili, že svojím strážcom pokoja veria na sto percent.
Zo štadiónu som odchádzala plná dojmov - pozitívnych, úžasných - zo samotnej hry i super atmosféry. Mala som tam pred sebou všetko ako na dlani. Pozerala som sa presne na to, čo som chcela, nie na to, čo mi strihne v televízii kameraman. Ak som chcela uvidieť detaily, dve veľkoplošné obrazovky z oboch strán štadiónu mi to umožňovali. Hráčky odviedli perfektné výkony. Videla som plno zaujímavých dramatických situácií, keď jedni nedýchali od strachu, druhí s veľkou nádejou, že teraz sa už určite podarí vsietiť gól. Boli chvíle, keď hľadisko burácalo vzrušením i vzdychalo trpiac sklamaním. Bol to zápas, ktorí si užívali hráčky i fanúšikovia. Neľutujem, že som sa predsa odvážila ísť aj na futbal. Práve naopak. Je to moja nová pozitívna skúsenosť. Nehovorím, že odteraz budem futbal milovať, ale určite už sa naň nikdy nebudem dívať iba znudenými očami. A možno raz sa dostanem aj na zápas Chelsea s Man United a budem fandiť najmä kvalitnému futbalu.
P.S.1 Nech mi futbaloví odborníci odpustia, ak som sa niekde nevyjadrila presne. Predsa len, čo sa týka futbalovej terminológie, nie som ešte úplne „in".
P.S.2 Kto chce na zápas novinársky pohľad, môže si prečítať článok Miradny Bryantovej „Women bring back the beautifful game" v London Evening Standard z 1. augusta 2012, s.3. Na internete nájdete informáciu o zápase tu.
Súvisiaci článok:
Náš prvý olympijský deň - Stratford
Ďalšie moje články s tematikou olympiády 2012:
Stručne o londýnskej hromadnej doprave nielen v čase olympiády
