Odpovedala som mu niečo v tom zmysle, že mám z londýnskej olympiády super pocity; ľudia boli k sebe neskutočne milí a navzájom ústretoví vrátane policajtov. A mám naozaj nádherný zážitok z futbalu na Wembley Stadium. Ale k tej husej koži mi asi chýbali naši slovenskí futbalisti.
Minulý piatok sme išli do olympijskej dediny v Stratforde. Mali sme kúpené lístky na atletiku paralympionikov. Znova tu nebol ani jeden slovenský športovec. No zážitok mám úžasný. Bola som svedkom niekoľkých paralympijských svetových rekordov. Osemdesiattisícová hala ponorená do ticha po vyzvaní „quiet for the start please", po každom štartovacom výstrele silno zaburácala a skandovala a hecovala športovcov k čo najlepším výkonom. Zvlášť britských, samozrejme, ak boli v zostave, no nielen ich. Mala som problém fotografovať, lebo ľudia sa dvíhali zo sedadiel, podskakovali, výskali, ujúkali, dupotali... viac ako na futbale vo Wembley. No paralympijskí športovci si to zaslúžili. Keď som videla jedných šprintovať, iných skákať do diaľky, ďalších hádzať diskom, guľou, oštepom, v istých momentoch si človek ani neuvedomoval, že majú handicap. Ich výkony boli fantastické.
Keď hľadisko venovalo šprintérom viac pozornosti ako skokanom do diaľky, kamera si napríklad pre veľkoplošnú obrazovku vzala na terč skokana, ktorý upútaval na seba pozornosť a získaval podporu publika pre svoj výkon tým, že si začal nad hlavou tlieskať. A zrazu všetci upriamili pozornosť naňho, pridali sa k nemu silným potleskom, ktorý pokračoval aj počas jeho rozbehu a skoku, aby zakončili radostným záverečným výkrikom.
V ten večer mi naozaj aj zimomriavky behali po tele.
Ja som nikdy nešportovala, ale tých, ktorí kvôli športu si dokázali mnohé odrieknuť, som vždy obdivovala. No vidieť zápoliť ľudí, ktorí to majú kvôli svojim handicapom oproti zdravým ťažšie v živote, znamenalo pre mňa podstatne viac. A nielen pre mňa. Počas večera to dávala najavo znova a znova aj osemmdesiatitsícová hala v olympijskej dedine.
A ďalšie pocity z olympiády?
Ešte sme len vystúpili na stanici metra v Stratforde, už nás vítali s úsmevom a dobrou hudbou. Na každom metri ďalší dobrovoľník, poniektorý pohupujúci sa v nákazlivom hudobnom rytme, nám ukazoval smer.
Všetko prebiehalo plynule, bez tlačeníc. Ešte aj prechod cez security.
Zablúdiť nemohol nikto, lebo smer bol jasný a tých, čo usmerňovali, skutočný dostatok.
A už sme sa priblížili cieľu, mysleli sme si. No lístky sme mali na opačnú stranu. Tak ešte niekoľko minúť rezkým tempom obísť túto veľkolepú stavbu.
Konečne vchádzame dovnútra. Čaká nás veľa veľa schodov. Sto? Viac? Ideme až pod samý vrch. Ale predtým sa ešte zvonku pozrieme dole.
Trošku meškáme. No čo už?! Všetko bolo zaplnené, súťaže už prebiehali.
Na dráhe boli vozičkári, ktorí zdolávali päťtisícovku. Jeden z nich sa opozdil. Publikum mu skandovalo, a tak vyjadrovalo morálnu podporu: Drž sa! Nevzdávaj to! Dobehni do cieľa!
Napriek zjavným problémom dokázal to. Vydýchla som si. Mala som pocit, že sa to týka mňa samej.
Po niekoľkých vyraďovacích kolách päťtisícovkárov, prišli na rad ženy na sto metrov. Ako prvé súťažili vozičkárky. Nebolo to finálové kolo. Napriek tomu britská športovkyňa určite aj vďaka obrovskej podpore domáceho publika podala tak dobrý výkon, že prekonala nielen svoj osobný rekord, ale aj svetový.
To nadšenie, ktoré potom v hale zavládlo, možno tiež nemalou mierou prispelo k vynikajúcim výkonom ďalších športovcov, čo v ten večer vo svojich disciplínach zdolali svetové rekordy. Takmer všetci boli bežci.
Na ostatné športy, najmä skoky do diaľky, ale aj niektoré hody, by sa mi bol zišiel ďalekohľad. Pri futbale nebol potrebný, tu hej. Na detaily. Veľkoplošná obrazovka približovala všetko očami kameramanov. Lenže moje oči si občas žiadali detailne priblížiť iný moment z ihriska. Žiaľ, ďalekohľad zostal doma.
Medzi súťažami odovzdávali medaily víťazom z finálových kôl. Medailistov sme mali takpovediac pod nosom.
Keď bolo po všetkom, navigátor odoslal na stupienok víťazov aj malé sympatické autíčko v britských farbách. Bolo jedným z mnohých, ktoré sa pohybovali po trávniku a zbierali a roznášali po jeho ploche všetko, čo bolo zapotreby.
Mňa ešte zaujala aj kamera (hneď za nápisom LONDON), ktorá sústavne pobehovala pred mojimi očami velikou rýchlosťou hore-dole po koľajnici. Snímala výkony bežcov a dala mi odpoveď na otázku, ako je možné, že kameramani dokážu tak perfektne paralelne a čisto sledovať bežcov pri ich výkonoch. Nuž, dokáže to dobrá technika.
Keď bolo po súťažiach, niektorí športovci ešte urobili krátke defilé už pred vyprázdneným hľadiskom. No zopár tých, čo ostali, pridali do sily a vylúdili parádny potlesk na znak: "Klobúk dole pred vami, chlapci! Máte našu úctu!"
Hoci sme sa museli ponáhľať na metro, lebo do polnoci chýbala iba hodina, akosi sa nám nechcelo domov. Na dojmy zo súťažení paralympionikov vonku pod nočnou oblohou nadväzovali veselé pokriky dobrovoľníkov. Jedni spievali akúsi detskú pesničku a ostatní za nimi po každom verši v dobrej nálade opakovali, iní roztlieskavali v nejakom modernom rytme, ďalší sa postavili za sebou do radu a každému prechádzajúcemu postupne dávali rozlúčkové Hi5. Občas na seba ešte poniektorí niečo zakričali, povedali kompliment, vystrúhali poklonu... Ľudia boli k sebe tak ústretoví, tak milí, tak ochotní, tak..... až sa to zdalo neskutočné. Ale bola to pravda. Bolo to tak. A každý si robil fotografie pre spomienky na tieto nezabudnuteľné chvíle.
Dnešným dňom sa paralympiáda završí. No mne sa ešte žiada povedať jedno. Počas dní olympiády a paralympiády som dvakrát navštívila aj kostol Slovenskej katolíckej misie na Melior Street neďaleko London Bridge. Každú nedeľu sa tam slovenskí a českí krajania stretávali nielen na svätej omši, ale v popoludňajších hodinách pripravili pre nich organizátori popri káve a čaji aj bohatý program v spoločenskej miestnosti pri kostole. Boli to zaujímavé stretnutia s niektorými olympijskými a paralympijskými športovcami, besedy, autogramiády, kvízy... Super program, super atmosféra. Viac informácií a veľa fotografií nájdete na http://www.scmlondon.org/
Neviem, či sa ešte niekedy v živote dostanem na inú olympiádu a či budem môcť porovnávať. No zážitky a dojmy z Letných olympijských a paralympijských hier v Londýne v roku 2012 budú vo mne zapísané natrvalo ako nádherné a úžasné.
Foto:
Agáta Krupová a Viki Krupová
Súvisiace články:
Náš prvý olympijský deň - Stratford
Náš prvý olympijský deň - Wembley
Ďalšie moje články s tematikou Letnej olympiády Londýn 2012:
Stručne o londýnskej hromadnej doprave nielen v čase olympiády
