a slovenskej národnosti. Ak netušíte, o koho ide, písal som o ňom pred pár rokmi. Bill je jedným z troch hráčov v histórii NBA s obidvoma rodičmi Slovákmi, tými ďalšími dvomi sú George Sobek a Rišo Petruška. Bývalý slovenský reprezentant Peter Lisicky mal tú česť spoznať ho osobne: „Bill je legenda. Prvýkrát som ho stretol pred tromi rokmi, je to skutočne milý človek a aj keď už mal skoro 90 rokov, stále bol v dobrej zdravotnej forme!“
Písal sa 1. november 1952, Philadelphia Warriors nastúpili proti Syracuse Nationals (a Billymu Gaborovi) a Mlkvy, coolovo prezývaný The Owl without a Vowel, strelil štyri body pri výhre o jeden kôš. (O týždeň neskôr si Mlkvy zahral proti obhajcom titulu Lakers, ktorých viedol John Kundla, pre ktorého to bol návrat do rodnej Pensylvánie. Mlkvy strelil 9 bodov, doskočil 7 lôpt a rozdal 3 asistencie. Mimochodom, prvý zápas NBA, v ktorom proti sebe nastúpili hráči slovenských rodičov – Ezersky/Celtics a Sobek/Red Skins – sa hral 3. novembra 1949.)
Začiatkom 50. rokov meno Mlkvy poznala celá športová Amerika. Jeho kouč na univerzite sa o superstrelcovi Billovi vyjadril ako o „jednom z najväčších basketbalistov všetkých čias“. A spomínal sa aj jeho pôvod. Jedny noviny o ňom písali ako o „Čechoslovákovi s veľkými ramenami“, mnohých fascinovalo jeho nezvyčajné, bezsamohláskové priezvisko, u ktorého zväčša doplnili, že je slovenské.
S Billom som dodnes v kontakte, pamäť mu stále funguje výborne. „Mentálne som na tom perfektne, fyzicky je to už horšie. Neprejdem moc ďaleko bez toho, aby som si musel sadnúť. Občas chodím aj na pivo, z auta do baru ešte prejsť zvládnem. Na ten prvý zápas v lige si spomínam. Už je to 70 rokov? Ten čas letí!“ Aj tentoraz mi poďakoval, že som sa mu ozval a povedal, že na svoj vek 91 rokov sa má veľmi dobre. „Ako sa máš?“ pýta sa ma slovensky hneď na začiatku hovoru. V jeho hlase je počuť radosť, keď spomíname výrazy zo slovenčiny. Vraví, že na „dobrú noc“ od rodičov nikdy nezabudne. Slovenskú pohľadnicu, ktorú som mu poslal minulý rok, má vystavenú v obývačke a potešilo ho i basketbalové tričko SLOVAKIA. „Keď som uvidel to tričko, skoro som sa zbláznil od radosti. Veľmi ma to potešilo, dostať také niečo z vlasti našej rodiny.“ Medziiným, o Billovi som hovoril aj pár ľuďom zo Slovenskej basketbalovej asociácie. Škoda, že sa mu odtiaľ nikto neozval a pravdepodobne už ani neozve...
„Rodičia sa so mnou rozprávali len po slovensky,“ hovorí Bill. „Ja som odpovedal slovensko-anglicky. Nikdy som slovenčinu neovládal dokonale, ale je to krásna reč.“ Jeho otec a matka boli „tvrdo pracujúci ľudia, láskaví, čestní, úprimní. Pestovali zeleninu v našej záhrade. Nemali sme toho veľa, ale otec nám vždy prízvukoval, aby sme boli hrdí na to, že sme Slováci.“ V pensylvánskom Palmertone vyrastal v drsných 30. rokoch. Poznal sa so Slovákom Imrichom Valom, dlhoročným hráčom bejzbalovej MLB, ktorý žil v tomto meste? „Samozrejme! Boli sme Slováci a Valo bol môj sused. Keď sa stal slávnym, presťahoval sa na vrch kopca. Predtým býval na spodku, tak ako aj my,“ spomína bývalý Warrior Mlkvy, ktorého osobným streleckým rekordom v NBA bolo 18 bodov.
Mrzí ho, že sa mu nikdy nepodarilo navštíviť Slovensko. Čo sa nepodarilo jemu, podarilo sa jeho bratovi, tiež exbasketbalistovi, Bobovi: „Môj brat Bob raz zavítal do maminho rodného mesta. Zabudol som jeho názov [Pozn.: Našiel som, že sa narodila v Seredi.], ale Bob mi hovoril zábavnú príhodu, ktorá sa mu tam stala. U nás v Palmertone sme mali mladíka, ktorý každý deň tancoval na ulici. Vážne. A keď Bob prišiel do tohto slovenského mesta, uvidel mladíka tancujúceho na ulici a pridal sa k nemu. Tancovali spolu. Bobovi sa tam veľmi páčilo.“
Reč prišla aj na slovenské pokrmy. Bill sa ma opýtal, čo som mal na večeru. „Pamätám sa, ako sme dodržiavali slovenské tradície. Na Vianoce sme mali oblátky s medom a vianočnú kapustnicu. Cez sviatky u nás vždy panovala krásna atmosféra, boli sme veľká rodina a boli sme si blízki. Mama varila podľa slovenských receptov, pamätám si na jej orechový koláč. To bola lahôdka. Miloval som slovenské jedlá.“ A ako trávi voľný čas tento milý – a rozhodne nie mĺkvy – deväťdesiatnik? Po kariére bol vášnivým golfistom, v súčasnosti sú jeho najväčším koníčkom dostihy. Je zanieteným návštevníkom závodísk a rád vsádza na kone. Žartovne tvrdí, že je v tom najlepší na svete. Zakrátko sa lúčime, pre Billa je čas na obed. „Nabudúce poviem dcére, nech navarí guláš,“ dodáva v dobrej nálade na záver.
