... našli sme (myslela na internete - tam už dnes nájdete asi všetko) jedno malé dievčatko, býva strašne ďaleko až v Kambodži a je choré na AIDS. Jej rodičia práve tejto chorobe podľahli. Zostala sama s bratom. Nemáme síce peňazí nazvyš a splácame všelijaké pôžičky ale sme s manželom obaja zdraví a máme stálu prácu. Dotkol sa ma jej krutý osud a snažila som sa manžela presvedčiť, aby sme tej malej pomohli. Chceme si ju niečo ako virtuálne adoptovať. Mám skvelého manžela, pochopil ma, ale trošku sme sa báli, ako to prijme naša malá dcérka. Predsa len týka sa to aj jej aj keď sa asi nikdy nestretnú.
Jedného dňa som si ju vzala na kolená a vysvetľovala jej, že v jednej ďalekej krajine žije jedno dievčatko, ktoré potrebuje pomoc, je choré, mamička jej zomrela a nemá korunky ani na hračky ani na lieky a keďže mi máme skoro všetko, čo potrebujeme a ona skoro nič, tak sme sa s tatinkom dohodli, že by sme tomu dievčatku pomáhali a bola by to ako tvoja sestrička.
Okrem iného sme jej vysvetľovali alebo pripravovali ju aj na to, že teraz už jej nebudeme môcť kupovať toľko hračiek a sladkostí, kedy si ona zmyslí. A povedali sme jej, že hračky, s ktorými sa už nehráva pošleme tomuto dievčatku a ..... potom som vybrala fotku toho dievčatka a ukázala ju našej malej.
Trošku som sa bála tej detskej žiarlivosti, lebo mnohé deti sa neradi delia hlavne o hračky a o maminu pozornosť a naša malá je jedináčik a tak ..., no poviem pravdu, bála som sa jej reakcie, bála som sa, že odmietne mať sestričku hoci len virtuálnu, ale živú a reálne existujúcu. S manželom sme jej všetko opatrne vysvetľovali, že už nebude sama, že budeme mať dve detičky, hoci jej sestrička bude ďaleko ale hneď sme ju ubezpečili, že ju budeme mať stále rovnako radi.
Naša malá len počúvala a na nič sa nepýtala a tak som nevedela odhadnúť jej reakciu. Mala som dojem, že tomu ešte nerozumie, a že jej to je jedno, čo ma trošku aj mrzelo. Potom však odbehla do svojej izby a priniesla fotku "svojich škôlkárov", ktorú mala zarámovanú a mala ju vždy položenú na "čestnom" mieste vo svojej izbičke. Svojimi malými ručičkami sa snažila tú fotku vybrať, ale nešlo jej to. Na otázku - Čo robíš? - povedala, že chce vybrať obrázok, a že si tam chce dať svoju novú sestričku. Priznám sa, mala som slzičku na krajíčku.
Dojala ma moja vlastná dcérka. Fotku sme vymenili a ona si ju išla odložiť zasa do svojej izbičky. Manžel ma chytil okolo pliec, pozreli sme sa na seba. Vedeli sme, že túto novú skutočnosť prijala a obaja sme mysleli na to isté - akú máme skvelú dcérku. Spolu sme odišli do kuchyne.
Práve som sa chystala umyť riad a manžel bral utierku keď ... keď sme začuli hrozný trééésk a hneď na to ešte jeden. Keďže to išlo z detskej izby, obaja sme pustili všetko z rúk a rozbehli sa za dcérkou so strachom, či sa jej niečo nestalo. Našli sme ju sedieť v strede izby. V jej maličkých detských ručičkách bolo veliké kladivo a okolo nej veľké množstvo keramických črepov.
"Čo sa stalo?" - vyhŕklo zo mňa ale nebolo treba odpovede. Videla som len rozbité to veľké kráse ružové prasiatko - pokladničku a okolo pár rozkotúľaných mincí. Práve ich zbierala a ukladala do svojej maličkej dlane a podávala mi ich so slovami: "Maminka, tieto korunky daj mojej sestričke alebo jej kúp tie liečiky, aby bola zdravá a aby sme sa mohli spolu hrať."
Zobrala som tých sedemnásť korún, čo tam mala našetrené a musela som so slzami v očiach vybehnúť do kuchyne. O chvíľku dobehla za mnou, skrývala som moje slzy dojatia a spýtala som sa jej: "A prečo si si rozbila to nové krásne prasiatko?"
Mami, povedala si, že moja sestrička je chorá a potrebuje veľa koruniek na liečiky, a ... že nemá ani hračky ..... a jej maminka už zomrela. Ja by som plakala a bola smutná, keby som nemala hračky a maminku ... ale ona už nemusí, lebo ty budeš jej maminka a ja sa budem s ňou hrať a ..... a požičiam jej všetky hračky, .... a za tie moje korunky z prasiatka sa nebudem voziť na kolotoči ... kúpime jej tie liečiky a bude zdravá, že ...?
Otočila som sa, lebo sa mi zasa tisli slzy do očí. Až vtedy som si všimla manžela, ktorý stál vedľa, bral malú do izby a niečo jej vysvetľoval. Aj on mal slzičku na krajíčku.
Uvedomila som si, akú máme skvelú dcéru. My sme týždeň rozmýšľali, či obetovať z nášho skromného rodinného rozpočtu ešte ďalšie peniaze, keď vychádzame len tak, tak. Ťažko a dlho sme sa rozhodovali, či pomôcť tomu dievčatku a naša malá, o ktorej sme váhali, či to príjme, bola rozhodnutá hneď a bez váhania jej dala všetky svoje našetrené korunky. Asi sme sa pri rozhodovaní mali najskôr spýtať jej.
... tak toľko z jej mejlíku.
Priznám sa, keď som dočítal jej riadky, aj ja som mal slzičku na krajíčku. Uvedomil som si, že aj ja mám doma dcérku a možno by reagovala rovnako skvele a rovnako by ma dojala. Deti ešte nie sú zaťažené takými myšlienkami a obavami ako my. Rozhodujú sa jednoduchšie, spontánnejšie a často krát vedia prekvapiť.
Na ďalší deň som si prezrel pár internetových stránok a prečítal viac informácií o týchto deťoch. Pochopil som, že to dievčatko, choré na AIDS, sa možno dospelosti nedožije, ale zároveň som si uvedomil, že môže svoje detstvo prežiť krajšie ako mu nadelil osud. Možno ho prežije s menšou bolesťou, možno s častejším úsmevom na tvári. Možno sa stihne naučiť aj čítať, možno ...
Ja viem, že ju moja známa asi nezachráni pred jej osudom, ale to dievčatko bude vedieť, že aj keď už nemá rodičov a nemá ju kto pohladiť, ani sa ku komu pritúliť, že niekde ďaleko existuje nejaká teta, ktorá ju ľúbi a ktorej môže povedať mama.
A ešte niečo, myslím, že v najbližších dňoch bude mať aj moja dcérka virtuálnu sestričku.
