Niekedy celkom normálny a obyčajný, inokedy kladúci si otázku PREČO na nekonečne veľa vecí. Zoznam autorových rubrík: Dovolenka, Miška, Súkromné, Nezaradené, Zo života
„Tati, stávajú sa zázraky na svete?“ Zaskočila ma otázkou raz dcérka, keď som ju večer ukladal spať. „Pravdaže“, odpovedal som, pohladil ju po vláskoch, pobozkal a potiahol paplónik, aby bola lepšie prikrytá. „Tati,“ neprestávala sa vypytovať, „a aj tebe sa niekedy stalo, že si zažil nejaký zázrak?“ „Ale áno, pravdaže, veď ty si môj najväčší zázrak na celom svete,“ odpovedal som bez váhania.
Je ráno 6:30. Budím dcérku do školy. Ona sa však len otočí a spí ďalej. To sa bežne nestáva, to skôr ona budí ona mňa. Dnes nič. Až po pár minútkach vstala, vyšla z izby, sadla, či skôr ľahla v obývačke na gauč a hneď zatvára oči. No nič, len som jej šepol do uška, že idem do kúpeľne. Iba bez slov prikývla a zaspala skôr než som odišiel. Vraciam sa z kúpeľne, ešte spí, robím jej desiatu do školy, ešte spí, prichystal som jej oblečenie do školy, ešte spí, obliekol som sa, stále spí. Nachystal som jej raňajky, ... a keďže stále nie a nie sa zobudiť, pristúpil som k druhému dnešnému raňajšiemu zobúdzaniu.
Tak a máme teda prváčku. Zvláštne, akoby sa ten čas zrýchlil. Zo škôlkárky vyrástla školáčka a ja si stále neviem zvyknúť na to, že chodí z aktovkou na chrbte. Také zvláštne. Malý človiečik a veľká aktovka. Vždy prinesie zo školy niečo zaujímavé, ale včera ma naozaj zaskočila.
Ešte pred pár dňami sa dcérka nevedela dočkať prvého školského dňa a už doma píše vážne domáce úlohy. Ešte prednedávnom sme sa doma na školu len hrali, dnes už každé ráno berie školskú aktovku na chrbát. Prvú domácu úlohu však od pani učiteľky dostala skôr, než ju prvýkrát videla.
Taký bežný raňajší „škôlkársky“ stres, ktorý už možno nesprávne považujeme za samozrejmý, či normálny. Hlavne matky, ale aj mnohí oteckovia to poznáte ak máte malé dieťa, ktoré treba ráno odviesť do škôlky. Keď sa najviac ponáhľate, to vaše dieťa práve vtedy chce ešte to a potom tamto, ešte je hladné alebo smädné a ako nachváľ potrebuje cikať práve vtedy, keď už zamykáte dvere.
Ten najkrajší darček je asi ten, ktorý spôsobí taký menší pozitívny šok. Keď dostanete to, čo by vás, ako sa vraví, ani vo sne nenapadlo. Nemusí to byť nič drahé, vzácne, dokonca ani hmotné. A keď takýto darček prichystá päťročné dieťa, je to naozaj poriadne prekvapenie. Ani ja som sa z neho v nedeľu nevedel celé dopoludnie spamätať.
Bola nevyspatá, unavená. Možno aj tie antibiotiká tomu prispeli, že bola akási nervóznejšia. Päťročné deti občas také bývajú. Chcela sa hrať ale nevedela ako. Chcela ísť na detské ihrisko, ale nechcelo sa jej tam ísť. Chcela pozerať rozprávku ale nevedela akú, chcela ... veď to poznáte.
A zasa ma dostala. Moja päťročná dcérka. Začínam si pripadať trochu starý. Pamätám si ako moji rodičia nemohli pochopiť niektoré pre mňa strašne jednoduché veci a teraz som na tom ja tak isto. Za ten svet neviem pochopiť ako tá moja mála (ale však aj ostatné deti a rodičia sú na tom úplne rovnako) si vie zapamätať všetky pexesové kartičky a ako to, že puzzle poskladá skôr ako ja.
Bežný raňajší zhon. Pomáham svojej päťročnej dcérke sa obliecť, lebo ju musím ešte odviesť do škôlky. Nie, že by sa nevedela sama obliecť, ale keď jej s tým pomôžem viem, že do práce prídem na čas. Musím mať časovú rezervu, lebo ešte ju bude niečo tlačiť, keď bude v kabátiku a čižmičkách ešte bude chcieť ísť iste cikať a ešte bude treba ... Vždy sa niečo vyskytne. Dnes ráno to však boli slová, ktoré ma dojali a raňajšie tempo som spomalil ja sám.
Bol som s dcérkou na zápis do prvého ročníka základnej školy. Myslel som, že prídeme, zapíšu si jej meno a pôjdeme domov. Bolo to však oveľa krajšie ako moja predstava. Boli to skutočné prijímacie skúšky. Krásne, detské, so super zážitkom ako pre mňa, tak i pre dcérku.
Teda tak dlhú noc ako som zažil dnes by som neželal nikomu. Trvala možno len niečo cez desať hodím, čo mi je niekedy aj málo, ale tentoraz tých desať hodín bolo neporovnateľne iných.
Stáva sa mi to dosť často. Prichádzam domov unavený z práce a najradšej by som sa natiahol na gauč a na chvíľku si zdriemol, prečítal noviny, pozrel futbal alebo len tak privrel oči a ... lenže dcérka mi to nedovolí. Každý deň si vravím, zajtra si už trochu poobede odpočiniem, lenže ...
V piatok som oslavoval svoje meniny a keďže moja dcérka je tiež Miška, tak sú to vlastne naše spoločné meniny, ktoré oslavujeme vždy spolu. Tento raz to však bolo trošku iné, pretože tento rok som darček nielen dával, ale jeden som aj dostal a nie hocijaký. Najkrajší na svete.
Po viac ako týždni išla dcérka opäť do škôlky. Už to nie je ráno žiadny problém, veď je už veľkáčka. Ráno vymrnčiavajú len malkáči. Minulý týždeň jej vyberali nosné mandle, celý týždeň musela byť doma a predvčerom sme boli na kontrole. Všetko v poriadku a tak išla včera opäť do škôlky.
