Začala viac vecí ale nič nedokončila. V izbe boli po posteli rozložené plyšové hračky, po zemi skladačky, lopta, ... na stole roztiahnuté farbičky a omaľovánky. V obývačke na zemi spoločenská hra. Najprv chcela rozprávku na videu, potom chcela ísť von, potom ... Povedal som, že pôjdeme, ale najskôr treba upratať hračky. To sa jej ale nechcelo.
„Prečo ich mám upratovať, aj ty si sa nimi hral“ odbila ma. Navrhol som teda, že ich upraceme spolu. Nepresvedčil som ju.
Potom sa chcela sa ísť bicyklovať.„Až keď upraceme hračky, keď chceš, pomôžem ti,“ trval som na svojom.
„Mne sa nechce,“ zvýšila hlas.
„Nekrič na mňa.“
„Ja na teba nekričím,“ zvýšila hlas ešte viac.
„Kým to neupraceme, nepôjdeme ani von, ani sa bicyklovať!“ Povedal som už rázne.
Ústočká sa jej pokrivili, pozrela na mňa vyčítavým pohľadom a keď videla, že nepochodí, skotúľali sa jej po líčku prvé slzičky.
„Hračky treba upratať. Pozri ako to tu vyzerá. Nemôžme to tu tak nechať, keď chceš ísť von.“
„Už nechcem ísť. Chcem hrať Človeče.“ Zmenila zábavu v nádeji, že nebude musieť upratovať.
„Dobre, ale najskôr upraceme tie hračky.“ Trval som stále na svojom.
„Ty mi nič nedovoľuješ,“ povedala zarmútene.
„Čo ti nedovoľujem, veď sme si spolu kreslili, vymaľovali, hrali sa s plyšovými hračkami na školu, hádzali si loptu, ..., všetko som ti dovolil, čo si chcela. Teraz len chcem, aby sme to spolu upratali.“
„Si zlý tatinko,“ skonštatovala.
„Prečo som zlý?“ Nechápal som jej pre mňa trošku kruté slová.
„Lebo mi nič nedovoľuješ,“ povedala už s plačom.
„A čo ti nedovoľujem?“
„...ísť von, ani sa ísť bicyklovať, ani hrať človko ...“
Nechal som ju, v nádeji, že ju to o chvíľku prejde.“
„Si zlý,“ opakovala s plačom.
Nereagoval som, každé vysvetľovanie by už bolo zbytočné. Otočila sa mi chrbtom a potichu plakala. Bola urazená, ani sa na mňa nepozrela.
„Poď, spolu sme sa hrali, spolu to upraceme ...,“ navrhol som ešte posledný krát.
„Nejdem“, odvrkla, otočila sa a buchla na po nohe.
„To čo si urobila? Prečo si ma buchla?“ Bol som prekvapený a pochopil som, že sa na mňa naozaj musela poriadne nahnevať.
„... lebo si zlý!“
„Tak s tým prestaň!“ Zvýšil som hlas teraz ja.
„... a nič mi nedovoľuješ,“ a buchla ma opäť. Capol som ju jemne po zadku, aby pochopila, že to bolí.
„Neeeerob to!“ Znovu sa zahnala.
„Hovorím ti, že biť ma nebudeš.“ Povedal som rázne, lebo už prešla za určitú hranicu.
„A budem...“, lenže v tom dostala druhý krát a plač sa zvýšil. P
ochopila, že takto nepochodí, a že keď sa čo len zaženie, dostane ona. Plakala a plač neustával. Možno ma len skúšala. Sedel som vedľa a čakal čo bude. Dobrých päť minúť vydržala plakať a potom sa spýtala.
„Tati a prečo si ma bil?“
„Miška, nechcem ťa biť, ale ty sa mu buchla dvakrát prvá a mňa to bolelo. Ja som ti nič neurobil ...“
„Ale urobil. Nič mi nedovoľuješ ani ísť von ani ťa nemôžem biť, ...“
„No biť ma teda nemôžeš a nebudeš!“ Snažil som sa jej napriek všetkému stále pokojne vysvetliť, že toto teda nie.
„No vidíš, že si zlý...,“ trvala na svojom.
„Miška, ja len chcem, aby si sa naučila, že biť niekoho je zlé, to by si mohla pochopiť. Veď keď niekoho buchneš tak ho to bolí. Musíš pochopiť a naučiť sa, že toto čo robíš, je zlé.“
Znovu sa rozplakala, lebo zasa nepochodila.
„Mám soplíííííík....“
„To máš z toho plaču,“ podal som jej vreckovku. „Utri si slzičky a vysmrkaj sa.“
Ešte chvíľku plakala. Ja som sedel vedľa a už som jej nič nehovoril. Myslel som, že z dnešného dňa už nič nebude. Okúpe sa a pôjde spať. Možno urazená, nahnevaná ale veril som, že ju to do rána prejde a všetko bude zasa v poriadku. Vedel som, že je zlá len preto, lebo je unavená a nevyspatá. Inak taká nebýva.
Po chvíľke si sama vybrala druhú papierovú vreckovku, utrela slzičky a pozrela na mňa. Podal som jej ruku. Akoby na to čakala. Podala mi svoju a sadla si mi na kolená, silno ma objala a ešte stále trošku plačlivým hláskom zašepkala.
„Prepáč tati, že som ťa nechcela pochopiť. Prepáč...“
Nezmohol som sa na slovo, Toto som nečakal od malého päťročného decka. Týmto na dokonale zaskočila. Ona už mala slzičky utreté, ale po týchto slovách sa jedna objavila teraz v mojom oku. Ešte chvíľku mi sedela na kolenách a silno ma objímala. Pritisol som si ju k sebe, aby cítila, že má odpustené.
O pár minút, ani neviem ako, už sme spolu upratovali všetky hračky.
Posledné odkladala farbičky v izbe a ja som išiel do kuchyne jej prichystať niečo zjesť, keď chce ísť von, nech nie je hladná. Po chvíli prišla za mnou do kuchyne a niečo niesla v ruke. Skrývala to za chrbtom.
„Tati toto som urobila pre teba.“ S týmito slovami mi podávala akýsi kúsok farebného papiera.
Pozrel som sa na to a v krátkom intervale sa mi už druhýkrát tlačila slzička do oka. Bolo to veľké červené srdiečko, starostlivo vystrihnuté z papiera. Takmer dokonalých tvarov. Na srdiečku bolo napísané:
LUBM ŤA TAŤI MIŠKA
Chýbal tam síce nejaký mäkčeň, dĺžeň či písmenko ale inak v tých pár písmenách bolo všetko. Bolo tam viac, ako by som si kedy pomyslel, že môže byť ukryté v pár písmenách. Bolo tam všetko, čo mi chcela ale nevedela povedať ani tým tuhým objatím. Napriek tomu, že má len päť rokov, potrápila sa s písmenkami a dala do nich celý svoj, môj - celý náš svet.
Ľúbi ťa Miška a budem ľúbiť aj keď budeš niekedy takáto zlá.
