Je to už viac ako pol roka. Keď matka náhle odišla, bola práve veľká noc. Dcérka odišla k svojej druhej babke a keď sa vrátila, už ju doma nenašla. Bývali sme hneď veľa seba. Dva byty a ešte prepojené. Bola na mamu zvyknutá, kedykoľvek prebehla, zahrala sa u nej. Mama si na ňu vždy našla čas, aj keby mala čokoľvek na práci. Jednoducho babka, ktorá mala na svoju vnučku vždy čas. Vnučka bola pre ňu na prvom mieste a keď aj niečo musela urobiť dcérka jej v tom rada pomáhala. Spolu upratovali, spolu varili a potom sa spolu hrali. Dcérka k nej chodila rada.
Potom mama náhle ochorela. Ešte pred chvíľou zdravá žena, ležala v nemocnici. Boli sme ju všetci pozrieť. Nikomu sa mama nepotešila tak, ako svojej vnučke. Stále sa pýtala z nemocnice domov a stále mi vravela, že sa bojí, že už Mišku neuvidí. Po niekoľkých dňoch ju prepustili. Možno len poslali domov, lebo už ju nevedeli vyliečiť. Dcérka znovu chodila k mame, ale hrávala sa u nej len so mnou. Mama už nevládala.
Na veľkú noc mama, prehrala svoj boj s ťažkou chorobou. Bola to ťažká rana ale bál som sa aj toho ako budem odpovedať na dcérkine otázky, keď sa vráti. Určite sa bude pýtať, kde je babinka, kam išla a kedy sa vráti. Moje vnútro bolo ubolené a odpovede na takéto otázky by sa hľadali ťažko.
Moja dcérka ma však prekvapila. Ušetrila ma odpovedí na takéto otázky. Len sa jej povedalo, že babinka zomrela, ukázali sme jej hrobček a povedali, že jej dušička odletela do nebíčka. Akoby to pochopila. Mala vtedy štyri a pol roka. Bol som na ňu hrdý, že to tak zobrala, že to z nás zvládla najlepšie, hoci som vedel, že jej musí chýbať rovnako a možno aj viac ako nám. Veď ešte nedávno sa u nej hrala, ešte nedávno spolu piekli koláč.
Prešiel polrok a dcérka o babinke skoro vôbec nerozprávala. Nespomenula ju, neťahalo ju to do vedľajšieho bytu, kde mama bývala. Nepomýlila sa a nepovedala - tati idem babinke. Zobrala to ako skutočnosť, ale ja som si vravel také malé dieťa to nemôže chápať, nemôže ešte smrti rozumieť, nemôže ju brať ako prirodzenú súčasť života, že to tak je a nezmení sa to.
Časom som mal aj taký zvláštny pocit, či sa v nej, v tej maličkej dušičke niečo nezlomilo, nezaseklo a ona dusí a zatláča nejaký pocit v sebe, možno z nepoznania, možno zo strachu. Veď toľko času trávili spolu. Kedy chcela prebehla k nej do vedľajšieho bytu a teraz akoby si ani nespomenula. Nechýba jej?
Nerozumel som tomu a bál som sa, či si predsa tá jej malá dušička nenesie zo sebou nejaké bremeno o ktorom nevie rozprávať.
Blížil sa sviatok Pamiatky zosnulých a hoci som to pred ňou nikdy nespomínal a ani o ňom nevedela, zrazu mi len povedala.
„Tati dnes sa mi snívalo o babinke.“
Zostal som akoby zaseknutý a nevládal som reagovať. Hrdlo mi zovrelo. Prišlo to takmer po pol roku. Ona nezabudla, nemá problém o nej rozprávať. Nepovedal som nič, nemohol som. Ona pokračovala.
„Snívalo sa mi, že sme boli spolu v kostolíku. Bola som tam s babinkou. Ona tam zbierala kvety a tati vieš, ja som myslela, že je to naozaj. V tom sníčku som rozmýšľala ako to môže byť naozaj, keď ... „ v tejto chvíli som sa asi prebral z toho zmeravenia asi som sa nejako zvláštne zatváril, lebo na chvíľku prerušila svoje rozprávanie ale hneď pokračovala.
„...ale naozaj som si myslela, že je to naozaj. Ja som ju videla takú ozajstnú.“
"Ja ti verím Miška, aj ja mávam také sníčky,“ odpovedal som jej so slzičkou, ktorá sa mi tlačila do oka.
„Tomu sa hovorí, že si mala živý sen, lebo si myslela, že je to naozaj.“
„Ale ja som nevedela ako to môže byť naozaj?“
Vtedy som pochopil, že rozumie pojmu smrť, že ten odchod je nenávratný, že už nepríde späť a nebude sa s ňou hrať, že už nepôjdu spolu von, ani nebudú spolu variť. Ona to chápe a asi to chápala od prvej chvíle.
„A ona je v nebíčku?“ opýtala sa.
„Jej telíčko je v hrobčeku, vieš, na cintoríne, kde jej chodíme zapáliť sviečku a jej dušička je v nebíčku.“ Snažil som sa jej to vysvetliť.
„Pri Ježiškovi?“ znela ďalšia otázka.
„Áno, ...“ zmohol som sa len na jedno slovíčko.
Vzala ďalšiu farbičku a pokračovala vo vyfarbovaní a nič viac sa už nepýtala. Mne rozvírila spomienky na mamu, na ťažké veľkonočné dni, na deň keď odišla. Na deň keď odišla tak rýchlo, bez rozlúčky, bez pozdravu a ja som jej už nestihol povedať to, čo jej môžem povedať už len pri hrobe.
„Mami ľúbim ťa. Mami, ďakujem ti.“
Za seba aj za Mišku ale Miška ti to vo svojom sníčku určite povedala.
Viem, že sa na mňa pozerá, a že ma počuje, pretože tieto slová už nehovoria len moje ústa ale aj moje srdce. Tíško beriem zápalku a zapaľujem sviečku. Hľadím do toho malého plamienka.
Hľadím ... myslím na svoju mamu. Akoby som sa jej chcel opýtať.
„Mami, bola si s Miškou?“
