Už od rána sa dcérka tešila na oslavu. Neplánovali sme nič veľké, žiadne torty, žiadne šampanské, žiadny ohňostroj. Len tak pár obložených chlebíčkov, lebo Miška ich má rada. Teda pravdu povediac najradšej vyjedá vajíčko nakrájané na kolieska a keď už nie sú, tak aspoň uhorky, hoci jej to každý rok zakazujem. No a k tomu samozrejme patrí ešte neodmyslitelný darček.
„Tati, aj ja mám pre teba darček“, povedala mi hneď ráno.
„Budeš si pripomínať, aby som ti ho nezabudla dať?“ dodala.
Usmial som sa a ubezpečil som ju, že jej pripomeniem, aby mi ho nezabudla dať. Viac som tomu za celý deň nevenoval pozornosť. Nepredpokladal som, že dostanem nejaký darček od sotva päťročného dieťaťa. Spoločne sme si predsa darovali jeden krásny celodenný výlet. Bol som presvedčený, že keď videla na vlastné oči, celkom zblízka ako plávajú malé a veľké lode, keď videla jednu „velikánsku vodu“, že bude mať nielen veľký zážitok a hlavne čím sa v škôlke vytiahnuť pred inými deťmi. No a samozrejme nemohli sme vynechať jedno veľké detské ihrisko, kde sa vybláznila, popreliezala čo sa dalo, vyskákala na trampolíne a nafukovacom hrade. Veril som, že to bol pre ňu zaujímavý výlet.
To, že sme spolu mohli stráviť nádherný, teplý a slnečný jesenný deň, to že sa tak na všetko tešila a v jej očkách sa striedala nedočkavosť s radosťou zo všetkého čo videla a mohla si to vyskúšať, boli pre mňa viac ako darčekom k meninám. Takto prežitý deň je vždy naozaj krásnym zázrakom, ktorých mám našťastie, vďaka nej, veľmi veľa. Predsa som však ani netušil, ako a čím ma ešte večer prekvapí. Na večer sme sa z celodenného výletu vrátili unavení domov a urobili si malú oslavu. Na stole chlebíčky a malinovka a ja som už v ruke držal škatuľku, v ktorej sa ukrýval malý plyšový oslík, po ktorom tak veľmi túžila. Už som jej chcel zagratulovať, keď ma zastavila so slovami: „Tati, nemusíš si to už pripomínať, ja som na to celý deň myslela. Nezabudla som a ...,“ s nedokončenou vetou sa stratila vo dverách svojej izby.
Po chvíli sa vrátila a v rukách držala niečo zabalené v starom novinovom papieri. Bolo to milé ako nedočkavo to niesla. Tušil som, že je to ten darček, čo mala pre mňa prichystaný. Nemýlil som sa. Zagratulovala mi, dala pusu a podala starostlivo zabalený darček v novinovom papieri. Odbaľoval som ho hádam nedočkavejšie ako ona svoju škatuľku s oslíkom. V novinovom papieri bol obrázok. Krásne detsky nakreslený s obrovskou myšlienkou a neskutočnou hodnotou pre mňa.
„Nakreslila som našu rodinu. Toto si ty a maminka a toto som ja,“ vysvetľovala. Nebolo treba žiadnych slov. V strede medzi nami bolo ešte jedno obrovské srdce, ktoré nás všetkých spájalo.
"Prečo si nakreslila práve našu rodinu a s takým veľkým srdiečkom?“, spýtal som sa jej.
„To som ti v škôlke kreslila, lebo som na teba stále myslela a chcela som ti dať darček“, vysvetľovala.
"Ale prečo si nakreslila práve rodinu?“
„Lebo rodina je keď sa všetci ľúbia a sme spolu ...“ Neviem čo povedala ďalej. Zrazu mi tak trochu zovrelo hrdlo a myslím, že sa mi tlačila aj malá slzička do oka. Uvedomil som si, že to malé dieťa cíti také silné hodnoty, ktoré my dospelí vieme tak ľahko zničiť. Hlavou mi blúdili myšlienky, prečo nenakreslila, deti, škôlku, detské ihrisko alebo bábiku. Ona nakreslila rodinu. Bolo to pre mňa niečo nádherné. Nemal som čo dodať, len som ju silne objal a pobozkal na vlásky.
Ešte raz som sa zahľadel na ten obrázok, na našu rodinku, a vedel som, že to je ten najkrajší darček, aký som mohol dostať, pretože mi nedala len obrázok ale čosi oveľa viac.
