Kde je ten vinník? Pýta sa ho niekto prečo to urobil? Veď dieťa uniesol vlastný otec, nie cudzí človek ale opakujem jeho vlastný otec. To nie je predsa obyčajná krádež, tu nešlo o to, že niekto niekomu vzal nejakú hmotnú vec, tu ide o viac. Preto si myslím, nehovorme o krádeži.
Zamyslel som sa nad tým o to viac, lebo mám bývalého spolužiaka, ktorého som už dávnejšie nevidel. Tomáš, z mojich článkov ho poznáte. Nie, že by bol toho schopný alebo by urobil niečo podobné, to určite nie, ale spomenul som si, kto vie prečo, práve na neho. Možno práve preto, že keby takéto niečo urobil, bol by to presný príklad toho, nad čím uvažujem. Veď nie všetci muži sú grázli a opilci. Nie všetci týrajú svoje ženy, podvádzajú ich a ... čo ja viem čo ešte. Tomáš je príklad z úplne opačnej strany. Takí muži ako on, nie sú hulváti, nekričia, nenadávajú a možno preto o nich nepočujeme, preto sa o nich nehovorí, iba občas uznanlivo prikývneme hlavou, aký je to vzorný otec, aký je zodpovedný, ako sa stará o svoje deti, prípadne zo zvláštnym úsmevom na tvári konštatujeme, ako dobre sa jeho manželka vydala.
Nebudem sa o ňom rozpisovať poznáte ho z mojich článkov.
Prijal úlohu podvádzaného manžela. Ja tvrdím, že aj týraného a preto nad ním občas rozmýšľam, keď vidím ako je na tých deťoch, veď čo iné mu z manželstva zostalo, závislí a ako sú závislé jeho dvojičky na ňom. A potom ma napadne hrôzostrašná myšlienka, čo ak by mu ich manželka chcela "vziať". Čo by sa stalo, ak by to on raz psychicky nezvládol a v návale emócií, pocitu nespravodlivosti by zobral svoje deti a utiekol s nimi. Čo by sme mu na to povedali? Odsúdili by sme ho, za to veľké zlo, čo urobil, ako ublížil matke a deťom. Želali by sme mu, aby ho zavreli až "zčerná" a ... pritom by to bola len bezmocnosť utrápeného človeka, ktorý sa ničím neprevinil, ktorý ľúbil svoju manželku a ešte viac svoje deti, ktorým by bolo možno s ním oveľa lepšie.
Práve naopak, manželka ubližuje jemu, denne ho podvádza, psychicky vydiera, že raz odíde aj z deťmi, on s tým musí dennodenne žiť, nepozná deň, keď si manželka zmyslí, že ... zoberie deti a odíde. Je to pre neho obrovský psychický tlak, ktorému musí čeliť dennodenne, to všetko sa napočíta a raz sa to môže prejaviť všelijako. Možno sa previnil len tým, že je viac citlivý, túži po rodine, žije len pre deti a nevie sa vzoprieť a asi najväčším jeho problémom je, že veľmi ľúbi. Ale môže byť láska chybou?
A akoby táto fikcia skončila. Polícia jedného dňa nájde muža - únoscu, zoberie mu deti. V správach už uvidíme iba uplakanú matku, ktorá neplakala vtedy, keď dennodenne podvádzala svojho muža, neplakala ani vtedy, keď bola v náručí niekoho iného a nevidela svoje deti aj celý deň, neplakala ani vtedy, keď súd rozhodol, že deti budú so svojim otcom len vtedy a vtedy. Možno až teraz, keď ich vzal, jej zrazu chýbali. Až teraz plakala. Poľutujeme ju a otca odsúdime a budeme mu želať ešte horší trest ako dostane. Toto bude naša spravodlivosť.
A vlastne čo som tých chcel povedať?
Kdesi som čítal, že rozchod manželov je po psychickej stránke najviac zaťažujúcim hneď po smrti blízkeho človeka. Rozchod je vždy bolestivý. Ak sa dvaja nevedia dohodnúť a rozhoduje za nich súd, kde je to teda veľmi nepekný boj o všetko, ktorý nemá víťaza, je to naozaj hrozné.
Už som sa zamýšľal v jednom zo mojich článkov, prečo sa dieťa zverí vždy matke, alebo vlastne skoro vždy, pokiaľ sa nepreukáže, že tá sa nedokáže o dieťa postarať a to teda by už musela byť žena, či matka, škoda reči. A čo muž? Prečo skoro nemá šancu? Skúma niekto ako je citovo naviazaný na dieťa, skúma niekto, čo to dieťa pre neho znamená, aký význam má v jeho živote, či sa nedokáže náhodou lepšie postarať o dieťa ako matka?
Možno sa zhodneme sa na tom, že rozchod je psychicky veľmi zaťažujúci, ale nepočul som ešte, že by otcovi, ktorý istým spôsobom prichádza o každodenný styk s dieťaťom, na ktorom mu záleží, na ktoré je možno citovo naviazaný, ktorému obetoval často krát celý svoj život, kariéru, ... niekto chcel pomôcť. Štatisticky, a čo ja viem ešte ako, vieme dokázať ako to psychicky na človeka dopadá, odborníci potvrdia, že je to veľká a ťažká rana ale ... ale nepomôžeme, skoro nič neurobíme, necháme nech si poradí sám. Nečudujme sa, že prichádza aj k takýmto skratovým situáciám.
Čo keby bol pri to všetkom aspoň psychológ, aspoň. Možno by vedel ponúknuť akú-takú pomoc. Ale mi nie, rozvod sa ťahá často dlho, predlho. Súd zverí dieťa matke. Všade veľa rečí o deťoch o matke, ale kde je v tomto rade muž? Cíti sa oklamaný, okradnutý. Nie každý to zvláda, možno cíti hroznú nespravodlivosť, lebo vlastne skoro všetci dopredu vedia, ako to dopadne. Dieťa ide matke. Otec o neho istým spôsobom prichádza a ... niektorí to jednoducho nezvládnu. Niektorí sa chcú možno pomstiť, možno manželke aj ublížiť, ale možno chcú len kúsok lásky, kúsok čohosi viac ako im zostáva.
Nikto im nepomôže, lebo chlapi sú vraj silní a pevní, ale figu drevenú, Mnohí chlapi sú citlivý a majú svoje deti natoľko radi, že keď im ich berú nielen plačú, nielen kričia a bránia sa, ale keď inak nejde, deti berú a utekajú s nimi ďaleko preč. V tej chvíli si asi neuvedomujú, že utekať sa nedá do nekonečna, ani ukrývať sa nedá stále. Časom možno pochopia, že to nebolo správne ale my asi nevieme pochopiť, že možno im tie následné roky väzenia, ktoré budú nasledovať, stoja za to. Kto vie, asi sa to nikdy nedozvieme, lebo v správach počúvame len o tom, aký je ten muž zlý, aký hrozný čin vykonal, všetci ho odsudzujú, chcú pre neho najvyšší trest, ..., ale ja v tomto nesúhlasím. Namiesto trestu ten človek potrebuje pomoc. Potrebuje podať pomocnú ruku, potrebuje obrovský kus pochopenia.
Namiesto toho, aby sme mužovi pred tým, ako "príde" o svoje dieťa, pomohli prekonať pre neho často krát ťažkú životnú situáciu, my ho donútime, keď je "slabšia" povaha, aby urobil takýto hrozný skutok, a potom ho zavrieme za mreže, aby trpel ešte viac, aby sa psychicky dostal úplne niekde hlboko, otočíme mu život o neviem koľko stupňov natoľko, že sa z toho už nespamätá.
Na začiatku bol otec, možno dobrý, milý, starostlivý, nad ktorým sme ešte pred pár dňami uznanlivo prikyvovali hlavou. Dnes sme z neho urobili kriminálnika a s touto pečiatkou pôjde ďalej. O pár rokov bude iba chlap, ktorý vyšiel z väzenia a na ktorého sa budeme pozerať už úplne inak. Už to pokyvovanie hlavou nebude uznanlivé ale ...
Zdá sa mi, že často krát liečime len dôsledky a zabúdame na príčiny a dôvody.
Nezastávam sa a neospravedlňujem takéto skutky, nestojím na strane tých mužov, ktorí sa rozvádzali pre vlastnú neveru, pre alkohol pre týranie ženy a akýkoľvek iný čin, ktorý komukoľvek z rodiny akýmkoľvek spôsobom ublížil.
Chcem len upozorniť na to, že sú aj iní muži, ktorí sa nevinne a nie vlastnou vinou dostali do situácie v akej sú a preto im nedovoľme zlyhať tým spôsobom, že to nezvládnu, že sa znížia až únosu vlastných detí. Je to naozaj niečo veľmi nesprávne a neobhajujem ani ich ak by takéto niečo urobili, nemajú na to naozaj právo, aj keď si to asi v tej chvíli myslia.
Chcem len vyzvať všetkých - predchádzajme tomu, pomôžme tým, ktorí to potrebujú, ukážme im cestu životom a nenechajme ich aby pod strašným tlakom urobili naozaj tak hroznú vec ako je únos vlastného dieťaťa. Nedožeňme ich až k tak zúfalému činu. Pomôžme im, lebo to nebude len ich chyba ak to urobia, ale aj chyba tých, ktorí majú možnosť a nepomôžu im, ktorí môžu tomu zabrániť a nezabránia, ktorí rozhodujú od stola a nikdy sa nepozrú hlbšie a trestajú všetkých rovnako a tiež nevidia, že mnohí sú už potrestaní osudom, ktorý musia znášať, osudom do ktorého sa dostali nevinne a jediné čím sa previnili bolo, že veľmi ľúbili.
