Tak čo urobiť. Pozerať a poslať ju hrať sa samú, alebo to vypnúť a ísť sa hrať s ňou. Samozrejme, že som dal prednosť dcérke, veď čo tam po futbale. Sedel som však ešte chvíľku v obyvačke na gauči, keď si mi dcérka sadla na kolená, chytila ma okolo krku a zahľadela sa na futbal. Trošku ma prekvapila a čakal som dokedy ju to bude baviť. Zrazu sa otočila ku mne a spýtala sa:
„Tati, a kto to hrá? To sú naši?“
No, to by si želalo minimálne pár miliónov ľudí na Slovensku, aby tam hrali aj naši, pomyslel som si a vravím jej. „Nie, títo hráči sú s Kórei.“
„... oni sú skorej? A to aj hrajú skorej ako ostatní, tati?“
Na to zaznel môj výbuch smiechu, ktorý určite nepochopila. Decko jedno, aká logika na štyri roky. No naozaj by mali hraj skorej keď sú s Kórei. To by ma nenapadlo.
„A čo je na tom smiešne ?“ spytala sa.
„Ale nič, poďme sa hrať.“ Vypol som telku a prešli sme do vedľajšej izby, ale stále mi vŕtalo v hlave, prečo ti Kórejci keď sú z Kórei nemohli hrať fakt skorej. Mohol som tej futbal dopozerať.
