... vždy keď otvorím dvere, unavene sa vyzúvam a najradšej by som si sadol hneď na chodbe, dobehne dcérka, ktoré začuje buchnutie dverí. Uteká celou chodbou a v plnom behu na mňa vyskočí, hodí sa mi okolo krku a kričí na celý byt.
„Tatinkóóóóóóó už prišiel!“
Doteraz som ledva dvíhal od únavy nohy a zrazu, síce s vypätím všetkých síl, ale predsa dokážem sa udržať aj keď na mňa skočí. Veď čo iné mi zostáva. No niekedy veľa nechýba a padli by sme obaja. Potom sa silno vystíska, dá mi velikánsku a dlhú pusu, ešte raz chytí okolo krku a dlho stíska ...Potom povolí a .... vždy tá istá otázka.
„Tati ideš sa so mnou hrať?
V tej chvíli akoby som sa videl v kreslenej rozprávke. Vpravo nado mnou v jednej „bublinke“ mi jedna časť môjho JA vraví.
„Povedz jej nech sa ide hrať s mamou. Si predsa unavený, celý deň si pracoval, naháňal sa. Si vyčerpaný, potrebuješ si oddýchnuť. Už včera aj predvčerom aj predpredvčerom aj, ... si si sľuboval, že si najprv oddýchneš, ...“
Vľavo nado mnou v druhej „bublinke“ mi druhá časť môjho JA vraví.
„Je to tvoja dcérka, jediná, zatni zuby a choď sa s ňou hrať. Celé poobedie na teba čakala, kým prídeš. Vieš ako dlho je to pre dieťa, keď musí toľko čakať na svojho tatinka. Veď vidíš ako veľmi ťa ľúbi. Chceš ju sklamať? Veď nechala všetko tak, hneď ako počula, že si prišiel. Nevšimol si si ako sa celým bytom ozývalo .... tatinkóóóóóóó už prišiel ... „
Na chvíľku zaváham, sú to síce iba zlomky sekúnd, ale čím som viac unavený, tým je to zaváhanie silnejšie a tým viac sa prikláňam na stranu tej prvej časti môjho JA, ktoré sa znovu ozve.
„Choď si odpočinúť, povedz jej, že len si na chvíľku sadneš a potom prídeš za ňou do izby. Musíš si predsa odpočinúť, veď aj kvôli nej. Budeš sa potom vládať dlhšie s ňou hrať. Nechaj ju nech sa hrá sama, je už veľká a ty si unavený. Dokedy to chceš takto ťahať. Ráno do škôlky, potom blázninec v práci a keď konečne prídeš domov ...
“V tom ho však preruší a skočí mu do reči tá druhá časť môjho JA.
„Nezabúdaj, je to tvoja dcérka, celý čas čakala len na teba, je ešte malá nevie pochopiť to – som unavený – ona sa chce hrať s tebou. O pár rokov vyrastie a potom sa bude hrať s kamarátkami a budeš ju vidieť len keď príde večer domov po tme. Potom sa už nebude chcieť s tebou hrať. Tak niečo vydrž, si chlap a hlavne nezabúdaj, si otec, ktorého tvoja dcérka potrebuje. Hádam si nebudeš kľudne odpočívať, keď ju budeš vidieť ako so skrivenou pusinou a sklonenou hlavičkou odchádza smutne do izby. Nedokážeš si predsa vylihovať na gauči a pozerať sa ako sklamane tvoja dcérka sedí v izbe na zemi a čmára bezcieľne farbičkou po papieri, lebo kresliť si chcela s tebou!“
Potom sa nadýchnem, pozriem sa dcérku, ktorej v očkách zažiaria dve malé iskričky. Taký zvláštny a detsky krásny pohľad, ktorý si pýta odpoveď. A ja neviem prečo, vždy jej odpoviem rovnako ako každý deň.
„Jasné Miška, už aj sa ideme hrať“.
