Bol prvý novembrový deň. Počasie nie príliš typické, ale už predsa poriadne chladné. Bol podvečer, všade tma, vracal som sa z cintorína. Ešte som sa obzeral, aký je krásne vysvietený. Zdalo sa mi, že pouličným lampám zoslabol jas a akoby všetko svetlo tvorili len maličké plamienky sviečok na vzďalujúcom sa cintoríne, z ktorého som práve odchádzal. Ešte som cítil vôňu chryzantém tak špecifickú pre tieto dni. Ponorený do myšlienok, spomínajúc na svojich najbližších, ktorý už nie sú, som kráčal po chodníku popri koľajniciach, čo vedú povedľa cintorína. Nevnímal som, čo sa deje okolo, nevnímal som ľudí okolo seba. Kráčal som v takej akejsi zamyslenej nálade, veď to poznáte, keď odchádzate rozcítený z cintorína.
Zrazu ani neviem prečo, sú veci, ktoré si neviete vysvetliť, akoby mi niekto povedal - otoč sa. Pozrel som sa smerom ku koľajniciam, čo viedli povedľa cintorína. Na kôpke starých podvalov, hneď vedľa koľajníc, sedel Tomáš. Áno je to on, presviedčal som sám seba. Ako to, čo tam robí a kde má svoje dvojičky, veď chodia s ním ako jeho chvostík, nepohnú sa od neho a on od nich? Sedel tam celkom sám v tomto novembrovom chladnom podvečere. Pohľad zapichnutý medzi koľajnice pretínal iba slabý svetelný lúč pouličnej lampy. Vyzeral, akoby na niečo čakal. Snáď nie na vlak, zľakol som sa a rozbehol sa k nemu.
Na môj pozdrav neodpovedal, len akosi ťažko zodvihol po chvíľke hlavu a pozrel sa na mňa. Mal také zvláštne oči, nevedel som z nich nič prečítať. Pozrel a zasa sklopil zrak. Nechcel som pôsobiť vážne alebo budiť dojem, že sa o neho bojím a ľutujem ho a preto som ho tľapol po pleci a veselým tónom v hlase sa ho spýtal čo si tu vysedáva. Zasa zodvihol hlavu, zhlboka sa nadýchol a pravou rukou si siahol na oblasť podpazušia.
"Je ti niečo?" Vyhŕklo zo mňa lebo v tom momente som pochopil, že mu zostalo zle. Až teraz som si uvedomil ako rýchlo dýcha a drží sa za srdce. Tu si sadol, lebo nevládal kráčať ďalej. Aspoň, že nečakal na vlak.
Neodpovedal. Len sa zahľadel kamsi inam, tak, aby som nevidel ako sa mu zaligotali oči. Vedel som, že sa zasa niečo stalo a nič dobré sa čakať nedalo. Bol sám, bez svojich dvojičiek a to neveštilo naozaj nič dobré. Oprel som sa o tie železnične podvaly a už som sa nič nepýtal. Nevedel som, či niekoho poprosiť o pomoc, či niekam zavolať, alebo ... ale nechať som ho tam nemohol. Zistil som, že vôbec neviem správne reagovať v takýchto situáciách.
"Bude to v poriadku. Mrzí ma, Michal, že si ma tu takto našiel, asi si myslíš o tom svoje", boli jeho prvé slová po chvíľke sedenia. "To je v poriadku, poď keď môžeš, pôjdem s tebou," navrhol som mu. Ja som sa cítil hlúpo, lebo som nevedel zareagovať v danej situácií, nevedel som, čo by bolo najlepšie urobiť, ako pomôcť. On sa musel predo mnou cítiť ešte horšie, keď si uvedomil, akého som ho tam našiel.
Po chvíli sa akosi opatrne postavil. Inštinktívne som mu ponúkol ruku, aby sa zachytil, ale zvládol to. Nechcel som sa ho na nič pýtať, nechcel som ani, aby mi rozprával svoj smutný osud, chcel som len, aby sme boli čím skôr u neho doma, a aby som mal istotu, že je v poriadku.
Dlho sme bez slov kráčali slabo osvetleným chodníkom. Bolo chladno a on mal ešte stále rozopnutú koženku aj košeľu od krkom. Zmrzol by som, keby som bol takto oblečený, ale bol som rád, že už normálne dýcha a vládze pomaly kráčať. Až keď sa nám z dohľadu stratili svetielka sviečok a mi sme prešli pomedzi prvé činžiaky najbližšieho sídliska, rozhovoril sa. Bol to monológ. Nič som mu na to neodpovedal. Ani neviem prečo, celú cestu som už nepovedal ani slovko až na tých pár slov pri rozlúčke.
Pravdupovediac, nešiel som od neho rovno domov, hľadal som najdlhšiu cestu, lebo stále mi hlavou behali jeho slová. Nepovedal toho veľa, len, že jeho manželka sa s ním pohádala, vyčítala mu, že prudko reaguje, keď ona ide za svojou priateľkou, že mu to už vysvetlila, a že si myslela, že dokážu kvôli deťom existovať ako kamaráti, vraj jej to sľúbil. Potom niečo, čo nebolo milé jej ušiam, jej otvorene povedal jeho brat. To si viem živo predstaviť je ten typ čo na srdci to na jazyku. A včera keď prichádzal z práce domov, dostal SMS-ku, v ktorej mu manželka oznamuje, že vzala Martinku a Andrejku (to sú jeho dvojičky) a odišla k rodičom.
Keď mi toto povedal, mal som pocit, že aj mňa pichlo pri srdci. Potom mu ale zavolala, aby si nemyslel, že utiekla. Potrebovala vraj len na par dní vypadnúť, aby si zrovnala svoj život a tiež chcela, aby jej rodičia videli deti, lebo na Vianoce ani na Nový rok nebudú môcť prísť. Budúci týždeň sa vraj vráti. On tomu veľmi neverí, ale ja si myslím, že určite príde. Podľa mňa by nedokázala existovať bez svojej priateľky, neodišla by len tak ku svojim rodičom, ktorý bývajú viac ako 200 km ďaleko a asi by to ani svojmu konzervatívnemu otcovi nevysvetlila.
Blúdil som len tak bezcielne a čudoval sa sám sebe, prečo sa ma tak hrozne dotkne vždy jeho osud, prečo ma núti o ňom premýšľať. Ach Tomáš. Stále ho vidím ako citlivého žiačika zo školy, ale i ako prehnane starostlivého otca svojich detí. On tuším nikdy normálne nezašiel na pivo, len tak v nedeľu na futbal, z práce neprišiel snáď nikdy o minútu neskôr domov či pre deti do škôlky. Stará sa sám o tie decká kým je jeho neverná manželka v práci. Chodí s nimi na pieskovisko, odvádza a privádza zo škôlky, ako sám povedal, on ich kúpe večer vo vani, on im zohrieva večeru a ukladá ich do postielok aj keď je manželka doma. Vravím si, čo by iné ženy dali za takého manžela, za takého otca. Koľko rozvedených alebo slobodných mamičiek je na svete, koľko žien si už ako veľa vytrpelo d svojich manželov, ktorým na manželke a rodine nezáležalo a tu je pravý opak. Každý len nadáva aký sú muži nezodpovední, ako sa o deti starajú len vtedy ak na ne treba skríknuť alebo dať po zadku, ako by nedokázali prežiť čo i len jeden deň sami s deckom. A tu, tu je pravý opak. Muž čo robí všetko a predsa rodina nie je šťastná. Koľko sklamaných žien by ho brali všetkými desiatimi a jemu sa ujde takáto neverná žena. Keby neverná, to sa snáď ani takto nemôže povedať. Veď ho podvádza zo ženou, nie s chlapom. Stále mám na pamäti jeho slová tesne pred vchodom do jeho domu, keď mi povedal s takou pokorou, že chápe, že jeho žena ľúbi inú ženu, že je inak orientovaná, že jej prestalo na ňom záležať, lebo našla niečo viac. Potom však ešte dodal, už takým zvláštnym, akoby nahnevaným, u neho nepoznaným, tónom v hlase, že by mali zakázať lesbám sa vydávať. A tu by som s ním naozaj súhlasil.
Pýtam sa načo sa takéto ženy vydávajú? Aby vyzerali v očiach spoločnosti ako dobré a starostlivé matky. Z lásky to asi nie je. Keď sa na to pozriem úprimne (prepáč Tomáš za otvorenosť). Nikdy si nebol priebojný typ muža, určite si svoju manželku nedobíjal, neviem čím si si ju získal. Keď pozriem na neho je to taký priemerný chlapík, výzorom veľmi nezaujímavý, žiadny svalnáč, žiadna super postava, nikdy nebol zábavný. Naopak, ona stále vyzerajúc mlado, myslím, že celkom atraktívna žena, neviem si predstaviť čo reálne na Tomášovi videla. Takže, o čo jej vlastne išlo, keď sa za neho vydávala. Asi na túto otázku nikdy odpoveď nedostanem.
Keď niekoho zraníte, ublížite mu fyzicky na zdraví, niekedy aj nevedomky, postavia vás pred súd, odsúdia, niekedy aj nepodmienečne. Pobijete sa v krčme, zlomíte niekomu ruku a ste pred súdom. Skočí vám niekto rovno pod kolesá auta, zraníte ho, ak nie horšie, a tiež ste hneď pred súdom a častokrát sa z toho nevyzujete.
Jeho žena mu zlomila srdce, zradila ho, podvádza ho. Spôsobuje mu skutočné depresie, teraz začína mať problémy so srdcom, ťažko dýcha, ničí ho a ... takú ženu pred súd nepostavia. Možno ho doženie až ..., ach nechcem na to ani myslieť. A čo sa jej stane? Nič, bude sa mať len lepšie, lebo už jej nikto nebude stáť v ceste za šťastím, za novou láskou. Kde je potom spravodlivosť?
Trestáme rany na tele a rany na duši nechávame beztrestne nepovšimnuté. Pred oltárom ešte nedávno sľubovala lásku a vernosť. A čo, sľub bol len prázdne slovo? Porušila ho a porušuje a ... nič sa nedeje. Klame ho, podvádza a ... zasa nič. Vlastne akože nič. On trpí a trápi sa. Ja opäť otvorene poviem, je týraný psychicky a ani o tom nevie. Bojím sa, že to ten chalanisko dlho nevydrží a ani odísť ani "vykopnúť" svoju manželku nemôže. Stratil by posledné čo má, svoje dve naozaj krásne a šikovné dvojičky. Jeho manželka ho tým drží pekne v pasci, lebo vie, ako je na nich závislý.
Takže ja sa pripájam k jeho názoru a vyzývam všetkých právnikov, sudcov a politikov. Trestajte aj tých, čo ubližujú na duši, pripravte nové predpisy, nové zákony a súhlasím s Tomášom, zakážte lesbám sa vydávať - a ja pridávam - pod hrozbou toho najprísnejšieho trestu. Môžu mať právo slobodnej voľby, aj prejavu svojej sexuálnej orientácie, ale nech sa nevydávajú, nemôžu mať predsa všetko aj právo ničiť život iným a to nielen svojim manželom ale hlavne svojim deťom. Veď akú budúcnosť im pripravili, aký vzor matky nájdu deti v takejto žene?
