... predsa sme na seba takí zlí. A keby len zlí. Sme nevšímaví, sme ľahostajní, sme aj bezohľadní a strašne sebeckí. A tiež sme závistliví a nedoprajní. Kričíme na seba, hádame sa, podrážame si nohy a ohovárame sa. Klameme sa, povádzame a ubližujeme si. Robíme jeden druhému zo života peklo, ničíme sa psychicky alebo sa zabíjame. Sme jednoducho zlí.
Zaslúžime si, aby sme tu boli ? Zaslúžime si tu žiť ? Zaslúžime si ten krásny dar života ?
Skúšali ste spočítať koľko zla a zlých ľudí denne stretnete ?
Ja som si to uvedomil len včera, bez toho, aby som ich chcel spočítať.
Začalo to hneď ráno. Odchádzal som z bytu, zamkol za sebou a chcel sa odviesť výťahom. Zasa nefungoval. No nič, idem pešo, aspoň sa preberiem, lebo som bol nejaký nevyspaný. Na druhom poschodí, ktosi príšerne nadával, bolo ho počuť až na šieste. Nadával na výťah, na domovníka, na správcu, a čo ja viem ešte na koho. Hneď ráno som si vypočul slušný slovník "vybraný slov". a stretol tak zlého človeka, že som sa až bál popri ňom čo i len prejsť. Našťastie, keď zbadal, že sa blížim po schodoch, zabudol predo mnou dvere. Bol hrozne zlý. No aspoň ma trochu prebral.
V práci, ešte pred obedom, som si nechtiac vypočul ako jedna moja kolegyňa nemôže "prežuť", že inej zvýšili plat a pritom to je taká .... nič nerobí, len má silné reči a jediné, čo vie je kričať po chodbe koľko ma práce. Celý deň sa nevedela sústrediť na prácu, lebo niekomu zvýšili plat. Bola zlá.
Zlo šírila okolo seba, akoby niekto napustil celú budovu jedovatým plynom. Ale prečo, za to, že niekomu zvýšili plat? Veď aké máme všetci platy, na zaplakanie, či len na prežitie? Každý je predsa rád, že má zrazu o niečo viac, tak prečo toľko zla? Tak nie, aby sa snažila využiť získanú informáciu a vydobiť si u šéfa, aby aj jej zvýšil plat a možno by uspela, ak mala argumenty a mohla byť celý deň veselá a usmievavá, ale ona radšej všade šírila to zlo. Akoby ho bolo na svete málo.
Poobede som potreboval dať podpísať vedúcej nejaké faktúry. Zaklopal som a vošiel. Mala tam kohosi a tak som čakal. Nechtiac som samozrejme začul rozhovor a pochopil som, že nemá dobrú náladu. Keby len to, z jej hlasuje mi bolo jasné, že som našiel ďalšieho zlého. Určite bola zasa u šéfa a ten bol na ňu zlý a tak to šíri ďalej. Viem, že taká nebýva vždy. Ide u mladú sympatickú ženu a ani jej to nepristane, ale ... Ja som sa radšej otočil, veď faktúry môže podpísať aj zajtra a zlo nech zostane u nej v kancelárií, ešte by sa na mňa nedajbože niečo nalepilo.
Cestou z práce som stretol jedného bývalého spolužiaka. Z diaľky ho zdravím, usmievam sa a teším sa, že pokecáme, veď sme sa už dlhšie nevideli. Ale bol úplne mrzutý a celý náš rozhovor bol o tom, že mu včera ukradli bicykel. "A to od včera ťa drží takáto zloba?" Pomyslel som si. Chcem sa ho opýtať ako sa má, kde robí a či sa už oženil, ale dozvedel som sa len to, že pri novom supermarkete urobili taký debilný priestor na odkladanie bicyklov, a jemu ho tam ukradli. Bo ltaký rozčúlený a ešte sa hrozil, že on vie kto to tu kradne bicykle a keď ho stretne, rozbije mu hubu. Aj on bol zlý.
Áno, chápem, bol okradnutý, bolo mu ublížené. Zlo mu ale asi dáva silu. Len sa pýtam, ak niekomu rozbije hubu, bude sa mať zrazu na čom voziť? Možno sa mu bude ľahšie chodiť pešo, neviem.
Prečo zlo, ktoré nám niekto spôsobil nám dáva právo byť zlý a možno ešte horší? Nie je to lavína zla, ktorá sa takto spúšťa? Keď trosku vydýchol, pochopil som, že čaká na autobus, lebo nadával aj na dopravu, že to tu celé pomenili a nestačí, že mu ukradli bicykle, ale ho ešte aj odbehol autobus. Pozval som ho na pivo v nádeji, že pokecáme aj o inom ako o ukradnutom bicykli. Priznám sa, veľmi sme sa k inej téme nedostali a tak som dopil pivo a rozhodol sa ísť radšej domov. Už sme sa lúčili, keď mi nedalo a spýtal som sa ho: "Keď teda vieš kto ti vzal bicykel, hoci to nevieš dokázať ale predstav si, že zrazu by si videl niekde opretý bicykel toho zlodeja, bol by neuzamknutý a nikto by ťa nevidel, ukradol by si ho aj ty jemu? " "Jasné", vyhŕklo z neho bez zamyslenia.
Zaujímavé vravím si, tak strašne nadával na zlodeja a pritom on by vedel byť presne taký istý zlodej. Taký na akých celý čas nadával. Sme jednoducho zlí a zlých robia z nás okolnosti a mi si našu zlobu vieme tak krásne ospravedlniť. Keby ukradol on, môžem aj ja.
Cestou domov som sa ešte zastavil v jenom obchode. Nie sú síce najlacnejší, ako ma oslovuje reklama jedného tu práve otvoreného supermarketu, ale mám to po ceste. Stretol som tam jednu strašne rozčúlenú ženu a hneď som si spomenul na jedného pána čo som včera stretol v jednom z tých super lacných supermarketov. Práve som si obzeral pekne ugrilovane kurence a vravel si, no dalo by sa tu aj naobedovať. Presne to mal asi v úmysle jeden pán, čo si odbehol asi priamo z práce, aspoň myslím lebo bol v montérkach, a tlačil sa na začiatok radu. Nie nechcel sa predbehnúť, prišiel len predavačke sprosto vynadať, že tú ryžu, čo mu dala k tomu kuraťu si môže **** (prepáčte, to sa sem nedá napísať) lebo to nie je ryža, ale rozvarená kaša, to je blato, čo sa nedá jesť. Predavačka sa mu snažila síce niečo vysvetliť , ale on jej to nedovolil a povedal jej, že na čo tu je, keď nevidí čo predáva a ... zasa mu chcela niečo vysvetliť ale on sa nedal a stále jej dokazoval aká je neschopná a ...
Aj on bol zlý.
A zrazu z peknej mladej, ešte pred chvíľkou, usmievavej predavačky sa stala rozčúlená škaredá ženská, ktorá ukázala, že aj ona ovláda takýto slovník. Najprv sa len posťažovala na podmienky v akých musí pracovať a keď to nepochopil, rovno ho poslala do ****. Zrazu bola aj ona zlá. Dvaja zlí naraz. Nič som si od nej nekúpil, mal som zrazu pocit, že predáva zlo.
No konečne som sa dostal domov.
Výťah ešte stále nebol opravený a tak som sa vybral pekne po schodoch. Bol už podvečer a zpoza jedného bytu som počul krik. Otec kričal na svojho syna. Čo zasa vyparatil? Je to taký malý nezbedník. No bol to dosť silný krik, bitku by som nevylučoval. Nechávam to bez komentára a ponáhľam sa domov. Mám chuť utiecť od toho zla. Stále ma dnes akosi prenasleduje.
Otváram dvere. "Ahojte", kričím od dverí. Nikto sa neozýva. Vojdem dnu, manželka sedí na gauči a číta noviny. Aha, zabudol som, máme teraz tichú domácnosť. Ďalšie zlo. Ja sa ho dnes tuším nezbavím.
Večer ľahnem do postele a nemôžem zaspať. Pýtam sa sám seba - bol to dnes len nejaký zlý deň, alebo to bolo niečo celkom bežné?
Koľko ľudí dnes prišlo domov nahnevaných - kvôli úplným blbostiam.
Koľko ľudí dnes domov prinieslo zlú náladu a rozmnožili ju aj vo svojich rodinách.
Koľko ľudí trpelo zbytočne a nevinne.
Mám chuť hneď teraz vyliezť na najvyššie miesto v meste a všetkým dnešným zlým zakričať: "Ľudia, sme na tomto svete len chvíľku, len krátky okamih a potom .... Možno budeme niekde inde, niekto tomu verí, ale už nie tu, už nie medzi týmito ľuďmi, už nie ... Tak nebuďme zlí, prosím, prosím ...
A čo ja? Mal by som už spať. Manželka leží vedľa. Zaspala, mala ťažký deň a tichú domácnosť. Mám chuť ju chytiť za ruku, zobudiť ju a povedať jej, ako veľmi ju ľúbim. Váham, ale neurobil som to - aj ja som zlý.
