Robieval som školiteľa a vždy som sa snažil pristupovať k učiacim sa nie ako prísny učiteľ ale skôr ako kamarát, prípadne do toho pustiť kúsok z toho Ámosovho výroku "Škola hrou" a aby to bolo ešte zaujímavejšie, vždy po úspešnom ukončení kurzu som učiacich sa, vlastne už úspešne vyškolených pozval na pivko alebo kávičku. Raz som mal na školení, okrem iných, aj jedného môjho rovesníka, ešte som sa čudoval, delilo nás len pár dní. Bol celkom vnímavý, rýchlo sa učil, ale zdal sa mi od začiatku akýsi nesústredený.
Niektoré dni sa mi zdal úplne v pohode, iné, akoby v učebni bolo iba jeho telo a myseľ a duša prelietavali niekde úplne mimo. Nevenoval som tomu síce veľkú pozornosť ale občas na vykoľajovali jeho otázky, hlavne keď sa opýtal na niečo, čo som práve dovysvetľoval. Asi nevnímal a duchom bol niekde inde. Pri opakovaní a takom malom preskúšavaní učiacich mi však dosť pomohol. On to celé hravo zvládol a mohol dostať vlastne osvedčenie už v polovici kurzu. Chodil pomedzi učiacich sa a čo som nestíhal, vysvetľoval a ukazoval im. Trochu sme sa pritom skamarátili. Nakoniec som zistil, že som pred pár rokmi hrával s jeho bratom futbal.
Po úspešnom skončení kurzu sme zašli teda do jedného baru, ženám som objednal kávičku a mužom pivečko a kecali sme, najprv len tak o kurze, potom to prešlo na tému o práci až sme sa cez politiku dostali k rôznym témam, ako deti, rodina .... To nás však už zostalo len pár, lebo ženy sa ponáhľali za deťmi alebo manželmi domov, muži zasa na futbal lebo bola tzv. futbalová streda, až nakoniec sme zostali už len mi dvaja.
Mali sme už v sebe asi po tri piva, keď mi nedalo a opýtal som sa, kde býva či má manželku a deti lebo som si všimol, že keď sme o tom kecali, vlastne on nič o sebe nepovedal. Ani teraz veľmi nechcel o tom hovoriť. Pochopil som, že má doma asi problémy a tak som nevyzvedal. Tak som chcel zahovoriť nevhodnú otázku a hovoril som mu o sebe, že som akýsi doma nespokojný, o tom, že manželka má novú prácu a celé dni len pracuje, že som nespokojný, lebo pre rodinu nemá skoro žiadne voľno a tiež ako som nespokojný, že na malú dcérku toho času ešte menej a...
"... vieš Michal", vraví mi, "asi to naše krátke manželstvo skončí rozvodom",- prerušil môj monológ. Pokračoval: "Vieš ani teraz sa domov neponáhľam, nikto ma vlastne doma nečaká a skoro nič ma tam už neťahá. Mám síce dve deti a manželku, ale ..." Zhlboka sa nadýchol. "Už sa veľmi ani nevídame, aj tento kurz si robím preto, aby som si našiel inú prácu a zmizol odtiaľto. Doma nám všetko nám akosi zovšednelo, bez toho, aby sme si to uvedomili, akoby sme sa už, ani jeden z nás, nemali domov na čo tešiť. Keď sme spolu chodili, všetko sme mali spoločné od trička čo sme nosili stále až po predstavy o živote a keď sme sa vzali a narodila sa nám prvá dcérka, zrazu bolo všetko inak. Ako sa hovorí, že žena si myslí, že muž sa po svadbe zmení, ale nezmení sa, a že muž si myslí, že žena sa po svadbe nezmení, ale ona sa znení, tak u nás to dokonale platilo hneď od začiatku. Stokrát som sa pýtal sám seba prečo ?"
Odpil si z piva a ja som ešte stále nevnímal o čom mi chce hovoriť. "Začal som sa svojej dcérke venovať možno viac ako som mal, manželka bola na materskej a ja som chodil do práce, ona sa starala o malú, upratovala, prala, žehlila, ... videl som, že je toho na ňu veľa, na seba, na svoje záľuby akosi nemá čas. Chcel som ju odbremeniť. Prišiel som často krát narobený z práce, ale nevyložil som si nohy v obývačke na stôl a nečítal noviny ako to robievali moji kolegovia. ja som bral kočík a išiel som s malou von, keď bola staršia tak do pieskoviska. Manželka však bola čoraz nervóznejšia. Zariaďovali sme sa pomaly, ako z jedného platu. Robili sme si mnohé veci svojpomocn. Častokrát sa stávalo, že bolo treba niečo opraviť, niekde vyvŕtať dieru na poličku, niečo natrieť, opraviť tečúci záchod, ... a ja som sa hral s malou v dobrej viere, že manželke vlastne pomáham, keď ju odbremeňujem od malej, a všetko ostatné som nevedomky zanedbával. Možno vzájomne aj sami seba. Čoraz viac sme sa menej a menej zhodli, začali drobné nedorozumenia. Postupne som si uvedomoval, že to nie je to pravé šťastie po ktorom som túžil, a o ktorom som sníval, že..."
"Dáte si ešte jedno ?" Prerušila jeho monológ čašníčka. Ja som len prikývol, že nech prinesie ešte po jednom. On sa nedal vyrušoval a pokračoval: ".. vieš myslel som si, že to šťastie akosi odchádza. Už sme sa toľko po večeroch nesmiali a nerozprávali, skôr to bolo o tom, čo treba urobiť, čo treba kúpiť malej, kto pôjde pre ňnu do škôlky,... čoraz menej sme sa k sebe večer pri telke túlili, lebo sme boli často krát unavení a minimálne jeden z nás zaspal. Už sme sa nemilovali každý deň ani každý druhý a už ani každý tretí. Aj tých bozkov bolo čoraz menej. Mne to hrozne chýbalo. Občas sme sa o tom porozprávali a na chvíľu sa to zlepšilo ale stále to nebolo ono. Možno sme aj obaja chceli to isté ale akosi nám to nešlo, ja som bol stále smutný z toho všetkého, že sa nám to akosi niekam posunulo kam sme nechceli, že to nie je dokonalé, hoci stále som vnímal, že naše manželstvo je normálne, aj ostatní predsa žijú možno podobne. Iní sa aj hádajú ale mi sme to nikdy nepotrebovali. Vo mne však bolo stále niečo, nejaký pocit, že mi niečo v našom vzťahu chýba, možno sa nejaké farby vytratili, ale to čaro zaľúbenia sa kamsi strácalo. Proste mal som pocit že nie som šťastný.
Potom sa nám narodila druhá dcéra a ono sa to zopakovalo, starosti sa zdvojnásobili, času na seba sme mali zasa menej, starali sme sa o dve malé deti, peňazí bolo ešte menej, spoločne výlety sme už museli odsunúť lebo sa nedalo, začal som byť ešte viac akosi vnútorne nespokojnejší, stále mi niečo chýbalo, niečo spoločné. Bolo čoraz menej vecí, ktoré sme robili spolu, času, ktorý ste trávili spolu. Manželka bola akási unavenejšia a ja niekedy tiež. Dve malé deti bolo predsa len dosť, a stále dookola tie isté starosti. Už len také drobnosti ako dotyky, pusa len tak, že idem okolo, ... takéto veci sa vytratili alebo nebol na ne čas, ... a mne to chýbalo, bol som vnútorne nespokojný. Cely ten čas čo som v sebe skrýval akúsi nespokojnosť a dúfal, že to prejde, vôbec som nevidel, že to isté a možno aj silnejšie prežíva moja manželka. Otvorene o tom nehovorila a vlastne ani ja, boli sme obaja akýsi vnútorne nespokojný.
Bol som z toho smutný, bolo mi vždy ľúto každej premárnenej minúty, čo sme mohli a neboli spolu, myslel som si, že som nešťastný až do chvíle, keď mi raz večer povedala. Michal, našla som si človeka, ktorý ma má rad, ktorý ma ľúbi aj ja jeho. Srdce mi puklo a zrazilo ma na kolena. Nekričal som, nenadával, nehromžil, nevládal som. Tíško som klesol k zemi a aj keď som chlap, z oči sa mi vykotúľali slzy. Nič som jej na to vtedy nebol schopný povedať.
Dnes stojíme pred rozvodom, už sa to nedá vrátiť späť. Strácam manželku, a asi aj deti, ktoré si to nezaslúžia. Ostávam sám a idem si hľadať inú prácu, lebo tu nemôžem zostať, nezvládol by som to." Zdalo sami že sa mu vykotúľala z oka slza ale dokonale to skryl a zasa si odpil z piva.
"A vieš, čo si teraz uvedomujem, že cele tie dlhé roky, čo sme žili vedľa seba, čo som bol smutný a cítil, že nie som šťastný, lebo to nebolo dokonalé, cele tie dlhé roky, to boli moje najšťastnejšie roky v mojom živote ..."
Tu sklonil hlavu a už viac nič nepovedal. Možno si utrel ďalšiu slzu. Už nedopil ani to posledné pivo. Po krátkej chvíli tíško vstal, chytil ma za plece, zobral účet a išiel zaplatiť. Ja som sedel ako prikovaný na stoličke a na nič sa nezmohol. Ani neviem kedy a kam odišiel, bez pozdravu, bez rozlúčky. Až po chvíli som si to cele uvedomil. Aj to, že som ho vlastne pozval ja a on platil. Vybehol som za nim, ale už ho nebolo ...
Viac som ho nevidel, zostal mi už len jeho príbeh, ktorý sa akosi podozrivo podobal na ten môj. Rýchlo som sa otriasol a išiel zachraňovať to, čo sa ešte dalo.
Išiel som rýchlo domov a žiť tie najkrajšie chvíle života.
