O čo vlastne išlo? Len tak v skratke. Mladá žena, matka dvoch detí sa zaľúbi do kňaza. Dva roky podvádza svojho manžela a potom jedného dňa zoberie deti o odíde s nimi. Manžel to rieši tak, že zabije všetkých včítane seba. Strašné.
Pýtam sa prečo, prečo takéto riešenie? Asi nikdy to nezistím a ani nehľadám odpoveď, len tak ako mnohokrát sa pýtam PREČO.
Kto bol, či je, vlastne ten chlap, nejaký blázon, žiarlivec, šialenec?
Prvé, čo sa nám po prečítaní nadpisu takéhoto článku v novinách stane je, že nám telom prebehnú zimomriavky a následne nechápavo pokrútime hlavou. Ja tak isto. Ale čítam ďalej, čo to bolo za chlapa. Vo zverejnenom článku rozpráva jedna z jeho príbuzných.
„Ja som nikdy u nich nepočula hádky, Florián bol podľa mňa vzorným otcom a staral sa o rodinu. Vešal plienky, upratoval a pomáhal v domácnosti.„ (citát z Nového času zo dňa 13.6.2006)
Takže nie chlap, čo chodí z práce na pivo, do noci sa túla s kamarátmi, príde v nálade domov, nakričí, prípadne vytrieska ženu. Takže žiadny násilník, žiadny šialenec. Položme si ruku na srdce. Chlapi, koľkí doma upratujeme, koľkí pomáhame v domácnosti alebo koľkí ste vešali plienky?
Čítam ďalej.
„Problémy začali až vtedy, keď od neho odišla Žofia aj s deťmi. Veľmi ich miloval a chcel mať rodinu pokope.“ (citát z Nového času zo dňa 13.6.2006)
Takže mal rád a miloval svoju manželku, svoje deti a rodinu. Problémy teda začali, až keď od neho odišla. A čo dovtedy? Čo bolo dlhé dva roky? Dovtedy žil s nevernou manželkou, dovtedy trpel neveru a možno ťažko ale stále to ako tak znášal. Možno kvôli rodine, možno kvôli deťom. Chlapi, zasa ruku na srdce, koľkí z nás by žili pod jednou strechou s nevernou manželkou, so ženou, ktorá vás každodenne podvádza. Koľko by sme to vydržali, hoci len kvôli deťom? On vraj dva roky. Takže ako veľmi mu muselo záležať na rodine, ako veľmi miloval svoje deti, kvôli ktorým zostával v takejto rodine, dokážeme si to vôbec predstatviť? Ktovie, možno stále miloval aj svoju nevernú manželku.
Aj keď sa zamýšľam ako ho to všetko trápilo, ako tým roky trpel, nikdy nebudem obhajovať jeho činy, lebo to, čo urobil, nebolo riešením situácie. Práve naopak, skôr by som to nazval jej nezvládnutím a pocitom bezvýchodiskového stavu.
Keď nad tým premýšľam stále sa vraciam k slovám jeho príbuznej ... veľmi ich miloval a chcel mať rodinu pokope ... Možno z jeho pohľadu už naozaj nebolo iné riešenie ako byť s nimi spolu a tak možno túžil s nimi zostať aspoň po smrti. Tak veľmi veľmi chcel, ale tak veľmi veľmi sa mýlil.
Určite to bolo nešťastné riešenie, to všetci uznáme, ale ako to vysvetliť mužovi, starostlivému otcovi, ktorý sa vzorne stará o svoje deti, miluje ich, ľúbi svoju manželku, možno je až prehnane starostlivým, ako mu vysvetliť, že sa má vzdať svojej ženy. Ničím sa predsa neprevinil, neurobil nič zlé a zrazu má prísť o manželku, ktorú stále miluje, má prísť o deti bez ktorých nevie žiť, lebo rozvodom budú zverené manželke. To, že sa o ne on stará vzorne a možno aj lepšie ako manželka nikoho zaujímať pri rozvode nebude. Dalo by sa mu to v tejto, pre neho, zložitej situácií rozumne vysvetliť? Veď jeho hlavou sa určite dlhé obdobie preháňalo toľko rôznorodých myšlienok a možno stále silnela myšlienka, že jediný spôsob ako udržať rodinu pokope je len smrť všetkých. To nebolo náhle skratové riešenie situácie, to nebol výbuch emócií. Kým k tomu prišlo, vraj ubehli dlhé dva roky. Dva roky každodennej nevery, dva roky trápenia, dva roky hľadania riešenia.
Skúšam sa na to pozrieť z viacerých strán.
Aký bol asi manžel? Nachádzala u neho jeho manželka to, čo od manželstva očakávala? Chýbalo jej niečo? Nepoznáme okolnosti, prečo sa jeho manželka zaľúbila do iného muža, vlastne treba povedať, že do kňaza. Takže nejde o nejakú klasickú neveru, aj keď veď aj ten kňaz je len človek, aj ten kňaz je len chlap, možno sympatický, možno ...
Tu je to však trošku iné, ten chlap sa raz vydal na cestu, ktorá vedie trošku inam. Vybral si cestu k Bohu, lásku k Ježišovi a aj keď mnohí poviete, že aj tento človek môže ľúbiť a milovať a cítiť k žene to, čo iný chlap – súhlasím, ale raz si už vybral cestu, ktorou chce v živote kráčať. On sa už rozhodol a celkom slobodne a takéto rozhodnutia nie sú na deň, mesiac či rok, to sú rozhodnutia na celý život. Veď možno vo svojej kázni ešte nedávno hlásal vernosť a rozprával o sviatosti manželstva, odsudzoval cudzoložstvo, ....
Poznal dôležitosť prikázaní, poznal i tú skutočnú pravú hodnotu a predsa. Predsa u neho bolo zrazu niečo silnejšie ako láska k Bohu, ako prikázania, ktoré ho mali sprevádzať celý život. On mal usmerniť nielen svoj život ale aj život tej ženy.
Nejde však o neho, on zostal tu, žije a sám pred sebou ale i Bohom, ktorého sklamal, si musí usporiadať svoj život a niesť istú zodpovednosť i za to, čo sa stalo. On s tým bude musieť celý život žiť.
A čo tá žena? Zaslúžila si takýto „trest“ za svoju neveru? Určite nie, ale aj ona sa rozhodla ísť istou cestou v živote, tiež si ju dobrovoľne vybrala a svoje áno povedala svojmu manželovi, pred všetkými prítomnými a možno aj pred Bohom a zrazu ... Toto rozhodnutie tiež nemalo byť na deň, mesiac, či rok.
Počul som síce už aj také názory, že manželstvom sa „život nekončí“. To naozaj nie, ale slobodne sme vstupovali do manželstva a sľubovali lásku v dobrom aj zlom. Už nie sme ja a ty, sme my a spolu musíme riešiť problémy, nie každý sám. Počul som aj o tom, že ak to v manželstve neklape, nemáme v ňom zostávať a trpieť, ale tiež si nemyslím, že máme právo nechať trpieť iných, ktorých sme ešte nedávno ľúbili.
Pozerám sa na to aj z pohľadu otca? Možno bol naozaj dobrým otcom i manželom, len jeho žena „potrebovala viac“. Sila lásky je neuveriteľná, dokáže veľa, veľmi veľa, dokáže zo dňa na deň vzbĺknuť a zo dňa na deň spáliť roky budované. Nečudujem sa, že to mnohí nezvládajú. Celý svoj život mnohí venovali svojej rodine, deťom, partnerovi a ... potom príde niečo takto strašné, ako blesk z jasného neba a ... a tak tragicky sa to končí. Aj ten muž si možno kládol otázku prečo. Prečo jeho žena, prečo práve s kňazom, prečo, prečo,... nekonečné každodenné prečo. Myslím, že s tým nedokázal už dlhšie žiť, veď dva roky stále to isté, každodenne mať neveru pred očami, to musí byť nekonečne ubíjajúce. Verím tomu, že sa snažil, že bojoval so situáciou aj sám zo sebou. Bojoval a trpel až jedného dňa ...
A čo tie deti. Nevinné, bezbranné deti. Tie si to nezaslúžili. Matka, čo ľúbi viac iného ako ich otca a otec, ktorí im vzal život. Nezaslúžili si takých rodičov. Tie deti sa na svet nepýtali, boli v tom nevinne, nemôžu za svoju matku, nemôžu za problémy v rodine. Som presvedčený, že oni tu určite chceli zostať a keď večer zaspávali, netušili, že sa už nezobudia. Chceli sa hrať aj na druhý deň, aj na druhý deň chceli cítiť matkine pohladenie, otcovu oporu. Určite chceli mať „aj to zajtra“. Tak prečo?
V článku som sa dočítal, že ich otec zabil preto, že chcel s nimi zostať navždy spolu. Možno to tak videl a veril, že po smrti sa stretnú a budú spolu. Možno.
Lenže zabudol na jedno, že po smrti namiesto spolu so svojimi deťmi bude keď tak len so svojou nevernou manželkou. Pretože tak, ako ona bude trpieť v pekle za svoju neveru, tak aj on bude v pekle trpieť za vraždy. S deťmi však nebude, tie budú ďaleko od neho a on bude zbytočne naťahovať ruku z horúceho pekla za nimi.
Nedosiahol to, čo chcel. Dosiahol pravý opak. Chcel mať deti navždy a navždy ich stratil. Už ani po smrti nebudú s ním. Jediné čo dosiahol je to, že jeho manželka už od neho neodíde, neutečie od neho. Obaja budú navždy spolu trpieť v pekle.
Aký smutný osud a koniec jednej mladej rodinky. Človeku sa tisne slza do očí a nezostáva nič iné len slovíčko PREČO.
