Koľko je len tých hrozných slov, ktoré ubližujú. Spočítal ich niekto? Jedno slovíčko, jedno jediné slovko a môže zmeniť celý život. Ako to, že má takú moc?
Človeku môžete ublížiť všelijako. Psychicky aj fyzicky. Ale najviac, najviac zo všetkého ublíži slovo.
Pamätám si ako sa mi ako malému posmievali. Ublížili mi a ja som sa na nich všetkých hneval. Bolelo to, ale už je to preč. Pamätám si aj ako ma spolužiak z vedľajšej triedy zbil. Aj to bolelo a veľmi. Už nebolí. Dnes viem, čo z toho bolelo viac.
Počúvam čoraz viac príbehov zo života. Vidím zákernosti, intrigy, klamstvá, podvádzanie .... Ach aké strašné slová a všetky patria k životu. Počúvam v rodinách pred deťmi vyslovené slová ako - už ťa neľúbim, kašlem na teba, nenávidím ťa, zmizni, vypadni ... Tak, ktoré slová sú horšie ?
Schválne nepíšem o vulgarizmoch lebo tie by som nevedel ani napísať, nie ešte vysloviť.
Každé zlé slovko je križovatka ciest v živote. Kráčame spolu rovnou, niekedy viac či menej hrboľatou cestou, potom príde do cesty jedno slovko a sme na križovatke. Do života sa dostane slovko klamstvo a mi zo spoločnej cestičky odbočujeme. Príde slovko už ťa nemilujem a mi odbočujeme stranou. Príde slovko nevera a možno sa vraciame späť.
Slová, obyčajné slová a ako menia náš život. Častokrát nevidíme skutky, nepoznáme činy ani okolnosti ale stačí obyčajné slovko a úsmev sa mení na slzy, radosť a smiech nahradí plač a častokrát sa láska mení na nenávisť.
Priatelia, kamaráti a stačí, že vpustia medzi seba slovko klamstvo a razom je všetko preč.
Trvá len pár sekúnd, stačí len jedno slovko a ľudom, ktorých milujeme spôsobujeme hlboké rany. Rany, ktoré možno nevidieť, rany, ktoré sa nedajú obviazať ale rany, ktoré práve preto bolia oveľa viac. Rany, ktoré sa hoja veľmi veľa rokov. Rany, po ktorých ostávajú veľké a hlboké jazvy.
Slovo, je tá najsilnejšia zbraň. Nie ostrý meč, ani presná pištoľ nespôsobia také rany a bolesť ako slovo. Ako to, že dokáže tak raniť? Možno preto, že hmotnú zbraň musíme zobrať do ruky. Možno preto, že ju ovláda len rozum alebo emócia. Ale slovo, to vychádza predsa zo srdca. Myslím, že preto má takú silu a moc ubližovať.
Tak, ktoré slovo vám najviac v živote ublížilo, ktoré by ste vyradili zo slovníka a zo života vy?
Rozprával som sa s pár ľuďmi a pre každého bola najväčšia bolesť tá, ktorú práve prežívali oni. Susedovmu chlapcovi najviac ublížilo slovko - nekúpim ti to, ktoré mu povedala mama, keď chcel nový bicykel. Bratrancovej skoro dospelej dcére včera ublížili otcove slová - nikam nepôjdeš, keď sa pýtala, či môže ísť v sobotu na diskotéku. Také, pre nás obyčajné slová a im spôsobili v danej chvíli neskutočnú bolesť. Už hnev v ich očiach na svojich rodičov bol strašný. Ale to celkom rýchlo prebolí. Kolegyni včera ublížilo slovko ohováranie, keď kolegyňa z jej kancelárie donášala na ňu vymyslené veci vedúcej. Nadávala, hromžila, na konci plakala. Aj to prebolí, vysvetlí sa to a zasa si sadnú ku kávičke. Priateľovi ublížili najviac slová nevera a vyslovené - už ťa neľúbim, ktoré mu povedala manželka do očí. Aj to bolí, určite veľmi a dlho bolieť aj bude. Možno však časom príde iná láska, ktorá bolesť prekryje a začne niečo pekné alebo aj krajšie.
Toto všetko sú slová, slová ktoré zraňujú, ktoré ubližujú. Menia náš život, ale mi ideme stále ďalej. Vybočíme z cesty a namiesto rovnej kráčame možno chvíľu po hrboľatej, možno musíme ísť na čas aj opačným smerom, ale stále je niečo, čo nás ťahá, stále je kam ísť, stále máme nejaký smer, stále je niekto ...
Je tu však ešte jedno slovko, ktoré je pre mňa to najhoršie, s ktorým keď sa stretnete, ktoré keď vám vstúpi do života, už nie ste na križovatke, už ste v len slepej uličke a na jej konci. Už nemáte kam odbočiť, už sa nemáte kam vrátiť. To slovko je NIKDY.
Po ňom už neexistuje nič, ani to prázdno ani tá tma, je jednoducho koniec, ďalej cesta nevedie. Je to tak strašné slovko a predsa sa tak často v našom živote vyskytuje, tak často sa s ním stretávame. Tak často ho vyslovujeme a pritom nerozumieme jeho sile.
V živote zažijeme veľa zlého, veľa bolesti, kríz, klamstiev, podrazov, nevery... V živote stratíme strašne veľa ale vždy sa pozbierame. Ak máme pri sebe človeka, ktorému na nás záleží je to jednoduchšie a ľahšie. Ak ostávame sami, plazíme sa, dvíhame a znovu padáme ale ideme ak nie dopredu, tak aspoň prešľapujeme na mieste.
Keď však príde to NIKDY všetko sa stráca, všetko so sebou berie, dobré aj zlé, pekne aj škaredé, veselé aj smutné, ... bezohľadne všetko berie a nenecháva nič, ani tú prázdnotu ani tu tmu.
NIKDY je na konci. Za nim už nič neexistuje. Nedovoľme mu vstúpiť to našich životov, vyraďme toto slovo! Nech sa nemôže vrátiť ani dnes, ani zajtra ani NIKDY.
Nikdy nie je len smrť, ktorá všetko veselé a krásne berie, aj keď práve "toto nikdy" ma prinútilo zamyslieť sa a skúsiť zabudnúť na takéto hrozné slovko. Práve v týchto dňoch, keď beriem sviečku, pár kvetov a idem na miesto, kde je stále ticho, znovu, ako každý rok, si uvedomím, že mám žiť inak, že mám do života vpustiť ešte viac lásky, dôvery, porozumenia, že mám častejšie vyslovovať slová ako ľúbim ťa, chýbaš mi, že mám viac času tráviť s ľuďmi, ktorí ma majú naozaj radi, že silu a energiu mám vkladať predovšetkým do rodiny. Mám, chcem a musím to urobiť, lebo keď príde NIKDY už na to nebudem mať príležitosť.
Zasa budem smutne stáť na tom smutnom mieste zo zopnutými rukami, hľadiac na žiaru práve zapálenej sviečky a opäť si uvedomím, že tých zlých slov v živote je tak veľa, že nás tak zraňujú ale mi ich aj tak nielen používame ale i napĺňame častokrát činmi. Zasa si sľúbim hlavne sám sebe, že ich zo svojho života vyradím. Aj tento rok aspoň jedno dve a nahradím ich inými krásnymi slovami, na ktoré akosi počas tak rýchlo ubiehajúceho života nie je čas. Keď však príde to NIKDY, zrazu bude času strašne veľa, ale už tie slová nebude komu povedať, už to pekné nebude s kým prežívať už ... zostane len NIKDY.
