Manželka bola na konkurze za pokladníčku v tomto supermarkete. Keďže už mala skúsenosti a prax z iného supermarketu, kde pracovala pred materskou dovolenkou, mala výhodu. Dokonca jej ponúkli miesto zástupkyne vedúcej. Doma zavládla radosť vo chvíli, keď sa dozvedela, že ju berú. Dokonca sme si doma otvorili nejakú tú fľašku a oslávili sme to. To sme ešte netušili, do čoho manželka ide a čo našu mladú rodinku čaká.
Zo začiatku sme boli radi, lebo dovtedy manželka pracovala na tri smeny (ranná , poobedná aj nočná). Teraz to vyzeralo nádejne. Len ranné a poobedné. Otvorené bude od ôsmej do ôsmej. Keď som videl zmluvu a výšku platu, ktorý síce ešte stále nedosahoval ani priemer v našej spoločnosti ale bolo to podstatne viac ako mala predtým, bol som rád.
Manželka sa začala chodiť zaúčať do 20 km vzdialeného mesta. Keďže asi jediná mala vlastné auto, musela sa obetovať a jazdiť každý deň tam a späť. No poviem Vám bolo to ako sa povie o držku. Ráno ešte som sa len v posteli "otáčal na druhú stranu" keď zvonil budík. Najprv som myslel, že ho zle nastavila, veď bola ešte tmavá noc. No čo, bolo už pred štvrtou a musela vstávať. Keď prišla na večer domov uťahaná, zaspala. Potom prišli tzv. poobedné a domov chodila keď sa mne už "sníval druhý sníček". Občas to stihla aj pred polnocou. Zaťal som zuby a vravel si, že keď sa zaškolí a bude chodiť do práce tu, bude to lepšie. Žil som z tejto nádeje.
Konečne prišiel deň "D" a samozrejme každý bol zvedavý, na nový supermarket - najlacnejší. Ani neviem kedy odchádzala do práce, ani neviem, kedy sa vracala domov. Zasa som si nahováral, no otváračka, to vieš a ľudia sú šialení, za pár korún by .... Bral som to, každý je zvedavý a keď už ide pozrieť niečo aj kúpi.
Počítal som dni, týždne, kedy ten počiatočný ošiaľ opadne, a kedy sa situácia znormalizuje, kedy budú ľudia nakupovať normálne ako v iných obchodoch. Čakal som kedy manželka bude chodiť do práce a z práce za svetla. Veď časy keď sa pracovalo od svitu do mrku odišli s feudalizmom.
Prebehol mesiac, dva, tri a ja čakám, čakám kedy budem vidieť svoju manželku aj viac ako 20 -30 minút denne. Čakám, kedy bude môcť našu malú aj ona večer okúpať, kedy ju bude môcť ísť uložiť spať a hlavne kedy si budeme môcť vyjsť v sobotu do parku na prechádzku celá rodinka.
Ešte stále ak ide ráno musí byť v práci na pol piatu, musí tam byť prvá, aby otvorila predajňu a prebrala tovar a do času otvorenia musí byť všetko tip-top. Ja chodím do práce až na pol ôsmu a o pol štvrtej z práce odchádzam domov. Ona prichádza často krát až po mne. Hladná smädná, unavená, lebo nemá na nič v práci čas. Prvé čo urobí, vyprázdni chladničku a unavená zaspí v obývačke na gauči. Ja beriem malú a idem radšej von, nech si v kľude pospí. Potom potichu prídeme domov a okúpem ju a uložím spať. Manželka večer niekedy ešte stihne niečo upratať, oprať, alebo žehliť. Viem, že má toho dosť.
Poobedné sú ešte horšie. Ráno dospáva predchádzajúci deň. Ja odchádzam do práce, vidím ju len ako spí. Hneď po obede odchádza do práce a je tam až do noci. Keď idem okolo jedenástej večer spať, lebo už nevládzem na ňu čakať, dúfam, že sa uvidíme zasa ráno.
Máva pravdaže aj voľno. Dva dni v týždni. Čo z toho , že je to utorok alebo štvrtok, piatok, či pondelok, alebo streda? Ja som v práci, malá v škôlke. No aspoň stihne nejaké tie domáce práce.
A kde je život? Malá stále nevie pochopiť, prečo kakavko zohrieva tatinko, prečo ju maminka večer nekúpe a rozprávky na dobrú noc rozpráva skoro stále len tatinko. Prečo musí chodiť maminka do práce, keď je sobota a nedeľa, veď vtedy sa ani do škôlky nechodí. A ja sa pýtam na to isté - prečo?
Som rád keď má rannú smenu, lebo večer sa vidíme a môžeme prehodiť aj nejaké to slovko, ale debaty dlho do noci už nie sú možné, pred štvrtou predsa vstáva. Neznášam poobedné, lebo doobeda, keď má voľno, ja som v práci a poobede a večer, keď som doma ja, je v práci ona. Celý týždeň sa nevidíme, nemáme šancu čo i len na rozhovor. Vďaka mobilní operátori, že existujete, dávate mi možnosť sa s manželkou aspoň porozprávať.
Na záver len perlička. Malá mi v pondelok povedala: "Tatinko, maminka sa dala ostrihať". No chcel by som vidieť ako jej to pristane a tak píšem SMS-ku nech mi pošle MMS-kou fotku ako teraz vyzerá, lebo má práve poobedné a mi sa celý týždeň nebudem vidieť.
Takže pán Lidl, ako a kedy máme vlastne žiť?
Prečo mi beriete manželku? Ja som si ju vzal, za mňa sa vydala a mne povedala ANO. Vám podpísala len zmluvu, že bude u vás pracovať. Prečo musí pracovať toľko hodín denne, keď ste sa dohodli na ôsmych hodinách? Prečo jej skoro každý deň doma zvoní telefón a ona musí nechať nedoskladanú skladačku a malú s slzou na krajíčku doma a utekať do toho vášho najlacnejšieho obchodu? Prečo musím ja každý večer tak dlho čakať na svoju manželku a potom sa smutne dívať a chápať, že je unavená? Tak prečo pán Lidl?
Včera malá (dcérka) vybehla, keď sme sa hrali spolu v izbe, do kuchyne a o chvíľku spustila strašný plač. Zľakol som sa, že sa jej niečo stalo. Spadla? Buchla sa niekde? Vybehol som z izby za ňou. Nevedel som z nej dostať ani slovko, naozaj strašne plakala a nedala sa utíšiť. Po chvíli som z plačlivého hlásku dešifroval: "Tati, prečo vždy keď chcem maminke niečo povedať, nie je doma?". Tak prečo pán Lidl? Odpovedzte jej!
Ale raz, keď ma pekne nas******, vám zavolám ja, a poviem že kašleme na váš obchod, lebo my chceme žiť!
