Už pri vstupe do školy, pri dverách nás čakali dve staršie dievčatá. Veľmi milo nás privítali ale nie ako v škole. Povedali, že nás vítajú v rozprávkovom lese. Obzrel som sa naokolo a naozaj. To prostredie, do ktorého sme vstúpili, nebola škola ale rozprávkový les.
Dcérka dostala možnosť si vybrať zvieratko, za ktoré sa preoblečie. Boli sme z toho prekvapení, ale skôr než som sa doobzeral, už sa mi dcérka „premenila“ na lienku a tie dve dievčatá ju chytili za ruky a viedli ju dlhou chodbou kamsi „do lesa“. Dcérka sa len obzrela, lebo tiež zostala prekvapená, kam ju to odvádzajú. Trošku som mal aj takú malú obavu, ako to vezme, ísť teraz s dvomi síce veľmi milými ale cudzími dievčatami kamsi do „neznámeho lesa“.
Dostali sme sa do veľkého vestibulu. Prepáčte, vlastne na veľkú čistinku v lese, kde bolo veľa zvieratiek a stromov. Dcérku usadili, dostala omaľovánku a obe dievčatá ju spolu s ňou vymaľovávali. Stále sa jej venovali. Vedľa, na druhej strane čistinky, my dospeláci sme vypĺňali tlačivá potrebné na prijatie do školy. Chvíľu to trvalo ale ja som skôr vnímal to prekrásne prostredie. Tie deti asi vôbec nemali pocit, že idú do nejakej školy. Boli v rozprávkovom lese so všetkým, čo do neho patrí. Po chvíli prišla pani učiteľka a zavolala nás do triedy. Začali skutočné prijímacie skúšky. Samozrejme iné ako ozajstné ale dcérka musela dokázať, že rozozná farby, vie určiť protiklady, pozná zvieratká, ...
Učiteľka sa jej vypytovala na všelijaké veci, o škôlke, či vie niečo zarecitovať, ... Keď jej však prečítala všetky písmenká, čo boli nad tabuľou, bolo rozhodnuté. Prijatá!
Učiteľka ju pochválila, že je šikovná, že už teraz toho veľa vie a potom povedala, že hneď ju treba zapísať, lebo také šikovné dievčatko v škole chcú. Vtedy v jej očkách niečo zažiarilo. Cítil som, akoby bola pyšná sama na seba, že to všetko vedela a zvládla. Mňa naplnil taký, doteraz nepoznaný pocit, že to moje dievčatko tým prešlo tak úspešne a odnáša si domov super pocit.
Chvíľku sme tam stáli, kým si ju zapísali a mne za ten krátky okamžik prebehlo mysľou celých päť, či vlastne šesť rokov. Ešte pred nedávnom som kládol opatrne ruky na veľké bruško, v ktorom sa „skrývala“ a chcel cítiť ako kope. Živo si pamätám, ako som ju v nemocnici prvýkrát vzal na ruky a ona tými malými hnedými očkami hľadela nechápavo na mňa. Pamätám si na prebdené noci, keď pýtala mliečko, bola pokakaná, alebo jej len vypadol cumlík. Ešte akoby som teraz cítil, ako ma bolí chrbát, čo som ju držal zohnutý za ruky a učil ju chodiť. Pamätám si na to všetko, akoby to bolo len pred pár dňami a teraz ... teraz, vlastne onedlho bude školáčka.
Také zvláštne. Pomaly odložíme plyšové hračky a na stôl položíme zošit, perá a školské knižky. Tú detskú bezstarostnosť postupne nahradí školácka zodpovednosť. Bude to zaujímavé, ale tešíme sa na to.
Už dnes sa doma hráme na školu. Rozložíme plyšové hračky, ktoré sú spolu s dcérkou žiakmi a ja som ich pán učiteľ. Kreslíme, píšeme a počítame. Baví ju to. Myslím, že to bude pre ňu zaujímavejšie ako škôlka. Už pozná veľké písmenká a neustále sa vypytuje na malé. Nechcem ju to učiť, veď čo bude robiť v škole, ale je neodbytná. Často krát presedí s detským časopisom v ruke a snaží sa čítať. Spája písmenká, pýta sa na tie, čo nepozná. Dlhé slová väščinou skomolí, ale nevzdáva sa. Krátke slová už prečíta bez chyby. Všetko, čo sa dá spočítať, spočíta a na každú kresbičku sa podpíše. Dnes som jej sľúbil, že pôjdeme kúpiť nový ozajstný školský zošiť, lebo ten starý už má celý zapísaný. Na posledných stranách sú už reálne slová, celé a mnohé bezchybne napísané. Sama si ich vymyslela, sama vyhláskovala, sama napísala.
Snáď jej ten elán vydrží, snáď bude mať školu rada. Chce byť pani doktorka a to sa teda bude musieť veľmi veľa učiť.
